William Beaumont pracoval ako chirurg v americkej armáde. V lete 1822 ho privolali k urgentnému prípadu: zdalo sa, že chlapíkovi s priestrelom brucha už nebude pomoci. Volal sa Alexis St. Martin, mal 28 rokov a bol poľovníkom. Z tesnej blízkosti doňho nešťastne vystrelila brokovnica, ktorou lovil kačky. Broky vnikli do ľavej strany brucha, zlomili dve rebrá, poranili ľavú časť pľúc a prerazili aj cez žalúdok.

Keď Beaumont dorazil k pacientovi, okolo raneného sa už zbehol dav. Do denníka si neskôr zapísal: „Musel som si preraziť cestu cez ľudí a hneď som začal ošetrovať. Bolo to otrasné. Z rany vytŕčala popálená a krvácajúca časť pľúc veľká asi ako vajce morky. Hneď pod touto ranou bola ďalšia, cez ktorú vytŕčal kus žalúdka. Z orgánu vyšplechlo na zem všetko, čo muž v ten deň zjedol.“

Beaumont bol jediným chirurgom v okolí desiatok kilometrov a musel konať. Vyčistil ranu, povyťahoval z nej kúsky oblečenia a iné nečistoty a Martinovi dal teplý obklad. Viac robiť nevedel a predpokladal, že muž zomrie. Opak bol však pravdou. Mladík sa začal pomaly zotavovať. Nemohol však jesť, rana v žalúdku sa odmietala zahojiť a všetko jedlo ňou vychádzalo von. Lekár sa mužovi snažil pomôcť aspoň výživnými klystírmi, ale netušil, či budú fungovať.

Dieru v žalúdku sa chirurg snažil zaceliť aspoň látkami napustenými adhezívami. Nemohol šiť, pacient nezniesol ani len pohľad na ihlu. Trvalo rok, kým sa diera zacelila. Lenže zle. Steny žalúdka sa nespojili navzájom, ale zrástli s kožou. Mužovi sa tak dalo pozerať do žalúdka. 18 mesiacov po nehode sa v Martinovom žalúdku vytvoril akýsi zvierač, cez ktorý sa jedlo nedostávalo von. Beaumont však cezeň vedel prestrčiť prst, rozšíriť ho a pozrieť sa dnu.

Čas plynul a chirurg si uvedomil, že má jedinečnú príležitosť nahliadnuť do fungujúceho ľudského organizmu. Ponúkol teda Martinovi prácu, keďže ten už nemohol byť poľovníkom. Stal sa zamestnancom lekárovej domácnosti, rúbal drevo, staral sa o záhradu a podobne. A bol tiež objektom lekárovho záujmu.

„Viem sa pozrieť do žalúdka, sledovať jeho pohyb a proces trávenia,“ napísal si Beaumont do denníka. „Môžem doň naliať vodu i vložiť jedlo lyžičkou a pumpou ich aj vytiahnuť. Pozoroval som, ako dlho sa trávia jednotlivé potraviny.“

Chirurg skúmal pôsobenie žalúdočných štiav na rôzne jedlá aj mimo Martinovho tela, meral ich kyslosť a posielal vzorky na analýzu chemikom. Tí dokázali, že pri trávení je prítomná aj kyselina chlorovodíková. Beaumont tiež dokázal, že žalúdočné šťavy sa vylučujú len po prijatí jedla a medzi pokrmami sa v žalúdku nehromadia. Tiež poprel teóriu, že hlad vyvolávajú žalúdočné steny, ktoré sa o seba trú, keď sa žalúdok stiahne.

Martin sa cítil ako pokusný králik a experimenty ho ponižovali. Viackrát od Beaumonta ušiel, ale hendikep mu nedovolil nájsť si prácu a vždy sa napokon vrátil do chirurgovej domácnosti. Lekár raz dokonca poslal po jeho stope mužov, ktorí ho doslova privliekli späť. Celkovo vykonal na mužovi v priebehu desiatich rokov asi 200 pokusov a položil základy dietológie a modernej fyziológie tráviaceho traktu. Zomrel v roku 1853.

Alexis St. Martin prežil lekára o 28 rokov a zomrel v roku 1880. Lekári dúfali, že sa jeho žalúdok podarí zakonzervovať pre potreby múzea, ale Martinova rodina odmietla.