Fibrodysplasia ossificans progressiva (FOP) sa niekedy nazýva aj chorobu skamenelých ľudí. Ide o extrémne ojedinelú diagnózu, pri ktorej sa svaly, šľachy a väzivá v tele postupne menia na kosti. V poslednom štádiu ochorenia sa už človek nedokáže hýbať. Jeden z exponátov vo filadelfskom múzeu má napríklad chrbát pokrytý kostenými plátmi a sánku pevne zrastenú s lebkou. Počas života mal tiež imobilné kĺby.

Keď zomrie bežný človek, po nevyhnutnom rozklade tkanív sa rozpadne na kôpku kostí. Keď chcú niekde vystavovať skutočnú kostru človeka a ešte k tomu vo vzpriamenej polohe, musia jednotlivé kosti pracne spájať napríklad drôtikmi. Pri dvoch exponátoch vo filadelfskom múzeu to nebolo potrebné. Kvôli FOP totiž kosti držia pohromade a tvoria celistvý kus.

Fibrodysplasia ossificans progressiva je takým ojedinelým ochorením, že lekárska veda dosiaľ zdokumentovala len asi 700 prípadov na celom svete. Najslávnejším človekom s FOP bol Harry Raymond Eastlack, ktorého kostra sa nachádza v múzeu.

Eastlack sa narodil v roku 1933 vo Filadelfii. Mal deformované palce na nohách, čo naznačovalo, že bude trpieť zákernou chorobou. Lekári si to však nevšimli. Keď mal štyri roky, zrazilo ho auto a utrpel zlomeninu nohy. Tá sa nikdy poriadne nezahojila. Keď mu dal doktor dolu sadru, zbadal, že noha je opuchnutá, a tak chlapca poslal na rontgen. Tam sa zistilo, že malý Harry trpí abnormálnym rastom kostí. Netrvalo dlho a začal mať problémy s pohybom. Podstúpil 11 chirurgických zákrokov, ktoré mali zmierniť príznaky choroby, ale operácie všetko len zhoršili. Telo sa totiž snažilo „opraviť“ poškodené tkanivá ďalšími kosťami.

Napriek tomu mal také normálne detstvo, ako si len chlapec s jeho diagnózou mohol priať. Rád hral karty, počúval hudbu a chodil do kina, kde mal dokonca vlastné sedadlo, aby mohol pohodlne sedieť s neohybnou nohou.

Jeho stav sa ale postupne zhoršoval a začal mať problémy s bežnými úkonmi. V 15-tich mu kosti zablokovali sánku a Harry tak nemohol jesť tuhú stravu. Postupom času ho choroba pripravovala o mobilitu čím ďalej viac. Najprv mu vzala schopnosť chodiť, neskôr mu stuhli ruky, napokon aj krk. V konečnom štádiu už mohol hýbať len očami, perami a jazykom. Krátko predtým, ako v roku 1973 zomrel, povedal svojej sestre, že chce telo darovať na medicínske účely, aby mohli lekári lepšie preskúmať jeho stav a pomôcť ľuďom, ktorí tiež trpia touto chorobou.

Fibrodysplasia ossificans progressiva bola prvýkrát opísaná ešte v 17. storočí. Až v roku 2006 ale vedci zistili, že ju spôsobujú mutácie génu ACVR1, a že môže byť dedičná. Momentálne na ňu neexistuje liek.

V roku 2018 sa ku kostre Harryho Eastlacka pripojila aj kostra Carol Ortzelovej. Tá sa narodila vo Filadelfii v roku 1959 a vďaka modernejším technológiám viedla o čosi „pohyblivejší“ život než Eastlack. Carol darovala telo na lekárske účely potom, ako sa dozvedela o príbehu Harryho Eastlacka.