Približne pred dvesto rokmi bol jed najpopulárnejším prostriedkom na likvidáciu nepriateľov, odporcov, neželaných svedkov či súperov. Pred tisíc rokmi vynašiel alchymista Džabín ibn Hayyan z Perzie spôsob na umelú výrobu bieleho arzeniku. Bol to veľký prelom v oblasti chémie – a stala sa z neho mocná zbraň v rukách travičov bez svedomia.
Lebo arzenikový prášok nemá žiadnu chuť ani vôňu, ale na druhej strane len šesťdesiat miligramov spôsobuje mučivú bolesť, až kým nezlyhajú obličky a srdce. Po spoločnom jedle zostávalo vrahovi travičovi vždy ešte dosť času, aby sa úctivo rozlúčil so svojou obeťou a stihol sa z miesta činu včas vzdialiť. Jed totiž začal účinkovať až po niekoľkých hodinách. Kto nechcel vyvolať väčšie podozrenie na otravu, ten podával „nepriateľovi“ arzén dlhší čas v malých dávkach.
Otrávený človek postupne chorľavel a nakoniec zomrel pred očami svojich blízkych na záhadnú, nevyliečiteľnú chorobu. O prísun arzénu sa travič nemusel obávať, pretože v lekárňach ho držali vždy v dostatočnom množstve – bol totiž obľúbený jednak ako liek, jednak ako prípravok na likvidáciu potkanov.
Arzén sa stal populárnou smrtiacou zbraňou najmä v stredoveku a renesancii, najmä medzi vládnucou vrstvou v Taliansku. Symptómy otravy arzénom sú podobné symptómom cholery, ktorá bola v tých časoch bežná, a preto vraždy pomocou arzénu zväčša zostávali neodhalené. V 19. storočí ho často používali netrpezliví následníci, aby si čím skôr zabezpečili dedičstvo.
Krvilačnosti travičov sa stanovili isté hranice po tom, čo v roku 1832 vyvinul anglický chemik James Marsh metódu na potvrdenie prítomnosti arzénu v tele. Patológovia zmiešali časť žalúdočnej steny mŕtveho s trochou zinku a rozriedenej kyseliny sírovej. Po nasledujúcej chemickej reakcii sa zrazilo malé množstvo prítomného arzénu vo forme čierneho fľaku.
Keďže prirodzenú príčinu smrti po otrave arzénom už bolo možné takýmto spôsobom definitívne vylúčiť, tento klasický jed nakoniec vyšiel z módy.
