Predstavte si, že vás niekoľkokrát denne začnú trápiť kŕče v jednej ruke, potom v druhej, neskôr zaútočia na nohy a nakoniec aj na tvár. Lekári nevedia zistiť, čo vám je, a po nekonečných vyšetreniach vás odbavia s tým, že ide o psychickú poruchu. Trápite sa ďalej, pritom ide o autoimunitné ochorenie. Presne toto sa prihodilo Londýnčanovi menom John.

Keď odchádza hlava
Príbeh z úvodu sa dočkal šťastného konca. Brit sa dostal do rúk neurológovi Saroshovi Iranimu, ktorý mu určil správnu diagnózu. Pacientove protilátky sa pustili do jeho mozgu, čo spôsobilo spomínané problémy. Namiesto toho, aby Johna nechali napospas osudu, začali u neho s liečbou steroidmi. Jeho problémy sa do desiatich dní zázračne pominuli a mohol sa vrátiť do svojho bežného života.

Takéto prípady nie sú úplne jedinečné. Pri viacerých autoimunitných ochoreniach napádajú autoprotilátky nervový systém. Tejto oblasti sa venuje neuroimunológia, ktorá je vlastne prepojením neurológie a imunológie. Práve táto vedná disciplína posledné roky skutočne naberá na obrátkach a prináša nové svetlo do liečby niektorých ochorení nervového systému. Vďaka nej sa ukazuje, že niektoré choroby, ktoré sa v minulosti považovali za neliečiteľné, súvisia s autoimunitnými reakciami a mohli by sa dať liečiť imunosupresívnou liečbou. Mnohé z týchto chorôb sa predtým považovali za neurodegeneratívne, pri ktorých nervové bunky postupne odumierajú a tento stav býva nezvratný. Liečba spočívala v tom, že sa lekári snažili degradáciu buniek spomaliť, vyliečiť pacienta úplne však nedokázali.

Protilátky v mozgu
Ako lekári prišli na to, že za niektoré choroby môže imunita? V prvom rade za to môže vyvrátenie tvrdenia, že protilátky sa do mozgu nedostanú. Ešte koncom minulého storočia sa lekári domnievali, že bunky imunitného systému nie sú schopné prekonať krvno-mozgovú bariéru, ktorá tvorí akúsi zátarasu medzi krvným obehom a centrálnou nervovou sústavou. Tá by mala zabrániť tomu, aby sa do mozgu nedostali také látky, ako sú toxíny, baktérie alebo aj protilátky. Neskôr sa však ukázalo, že za istých okolností je táto bariéra priepustná, čo môže viesť k vzniku neurologických ochorení. Okrem toho začali výskumníci objavovať nové antigény a autoprotilátky, ktoré tieto ochorenia spôsobujú.

Omylom u psychiatra
Jedným z typických neurologických ochorení je encefalitída, čiže zápal mozgu. Zvyčajne ju spôsobujú vírusy, v niektorých prípadoch sa však môže prejavovať ako následok autoimunitných reakcií. Z vírusových ochorení môžu encefalitídu spôsobiť na-príklad ovčie kiahne alebo osýpky. Choroba vo svojich miernejších formách nemusí spôsobiť veľké problémy, môže sa prejaviť len prechodnými bolesťami hlavy a zvýšenou teplotou. V horších prípadoch môže viesť až k trvalému poškodeniu mozgu a smrti.
Pri autoimunitnej encefalitíde spôsobil opuch mozgu vlastný imunitný systém, pričom organizmus vytvára protilátky, ktoré začnú útočiť na receptory neurotransmiterov, čiže prenášačov nervových impulzov.

V roku 2005 opísali výskumníci prípady istého druhu autoimunitnej encefalitídy, ktorá sa vyskytla u žien. Práve v počiatočných štádiách sa pacientky s touto poruchou mohli omylom ocitnúť u psychiatra. Bolo to pre symptómy, akými boli kŕče, zmätenosť, výkyvy nálad, halucinácie a psychózy. Ukázalo sa, že pri tomto ochorení útočí organizmus na vlastné receptory v mozgu, v oblastiach, ktoré súvisia s pamäťou, učením a správaním. Pritom ak sa preukáže, že sa v krvi pacienta nachádzajú príslušné protilátky, je možné začať s imunoterapiou, pomocou ktorej sa tlmia imunitné reakcie. Po nej by sa mal výskyt protilátok výrazne znížiť a príznaky ustúpiť.

Aj na chorobnú spavosť?
Od roku 2005 odhalili výskumníci mnoho iných druhov autoimunitnej encefalitídy, pričom niektoré z nich mali psychiatrické prejavy a pacienti omylom končili na psychiatrii s chybnou diagnózou. Aj keď sa spomínané prípady nevyskytujú často, ich skúmanie obrátilo pozornosť aj na výskum iných neurologických ochorení v spojitosti s autoimunitou. Patrí medzi ne epilepsia, narkolepsia, demencia či dokonca depresia.

Epilepsiou sa zaoberajú napríklad na univerzite v Oxforde. Výskumníci zisťujú, prečo asi na každého piateho pacienta nezaberá klasická liečba. Predpokladajú, že by za tým mohli byť práve poruchy imunity. Ak sa to potvrdí, bude možné týchto pacientov liečiť. Podobne sa pozerajú aj na narkolepsiu, chorobnú spavosť, pri ktorej pacient trpí záchvatmi spánku a je schopný schrupnúť si kdekoľvek uprostred dňa. V tomto prípade sa výskumníci domnievajú, že protilátky by mohli útočiť na hypotalamus, časť mozgu, ktorý okrem iného riadi práve pocity ospalosti a spánok.

Zaujímavé výsledky vedci už dosiahli pri demencii. V roku 2011 uverejnili štúdiu, v ktorej skúmali pacientov s výrazným úbytkom poznávacích schopností. U vyše tretiny z nich dokonca diagnostikovali neurodegeneratívnu demenciu. Nakoniec sa ukázalo, že stav u viac ako polovice týchto pacientov dokázala zlepšiť imunoterapia.

Depresia a autizmus
Jedným z ďalších neurologických ochorení, ktoré by mohli súvisieť s autoimunitou, je aj depresia. Podľa jednej dánskej štúdie je u ľudí, ktorí trpia nejakým autoimunitným ochorením, takmer o polovicu vyššia šanca, že budú mať aj afektívne poruchy, čiže poruchy nálad.

Najnovšie sa objavujú aj súvislosti medzi autoimunitou a autizmom. Uvádza sa, že v USA trpí poruchou autistického spektra už jedno dieťa z osemdesiatosem a takmer každý päťdesiaty chlapec. V americkom Feinstein Institute zistili, že každá desiata matka autistického dieťaťa má v tele protilátky, ktoré reagujú s proteínmi v mozgu ich detí. Okrem toho prítomnosť týchto protilátok koreluje s autoimunitnými ochoreniami samotných matiek.

Tieto ženy mávajú napríklad častejšie lupus,  reumatoidnú artritídu alebo celiakiu. Vedci predpokladajú, že práve spomínané protilátky pôsobia na vývoj mozgu vyvíjajúceho sa plodu v maternici. Okrem toho samy autistické deti častejšie trpia poruchami imunity. Tieto výskumy sú však len začiatkom odhaľovania mechanizmov účinkov rôznych autoprotilátok útočiacich priamo na mozog. Vzhľadom na to, akou rýchlosťou neuroimunológia napreduje, však môžeme aj v najbližších rokoch očakávať veľa prekvapení.