Hoci proces rozkladu začína v priebehu pár minút po smrti, ovplyvňuje ho viacero premenných, ako napríklad teplota prostredia a neskôr aj kyslosť pôdy či materiál, z ktorého je vyrobená rakva. Najmä tieto faktory vplývajú na to, ako dlho trvá, kým z človeka ostane iba kostra. V praxi však zväčša platí, že telo pochované v bežnej rakve sa do značnej miery rozpadne v priebehu prvého roka, trvá však až desať rokov, kým z neho ostane len kostra.
A čo ak človeka nepochovajú v rakve, ale priamo do zeme, kde nemá ochranu pred hmyzom a ďalšími faktormi? Kostra z neho zostane približne o päť rokov.
Proces rozkladu je pomerne priamy. Keď nastane smrť a telom prestane prúdiť okysličená krv, bunky začnú odumierať. V procese zvanom autolýza vypúšťajú enzýmy, vďaka ktorým sa bunky sami trávia, ako aj uhľovodíky a proteíny.
Hnitie, teda proces rozkladu organických látok baktériami, hubami a ďalšími organizmami bez prítomnosti kyslíka, spôsobí, že približne 18 hodín od úmrtia časti kože zozelenajú. Deje sa to súčasne s tým, ako kolónie baktérii v bruchu rapídne rastú a tvoria plyny, kvôli ktorým sa telo nafukuje a zapácha. Hnitie je rýchlejšie v teplých podmienkach, aj preto sa mŕtvoly do pohrebu skladujú v chladničkách.
Po asi dvoch dňoch nafúknutie zmizne a začne proces takzvaného čierneho hnitia. Tkanivá zmäknú a hmyz a mikróby ich začnú konzumovať. Napokon ostanú len kosti.
Balzamovači sa odjakživa snažili rozklad tela spomaliť tým, že z neho vysali krv a iné tekutiny a namiesto toho mŕtvoly napúšťali špeciálnymi zmesami, ktoré fungovali ako konzervanty. Balzamovanie môže fungovať prekvapivo dobre. Amerického bojovníka za ľudské práva Medgara Eversa v roku 1963 pochovali zabalzamovaného a keď v roku 1991 telo exhumovali, bolo v takom dobrom stave, že dokonca dovolili jeho synovi, aby sa na otca pozrel.
Každopádne platí, že ak sa po smrti nedáte zabalzamovať, o desať rokov neskôr už z vás s najvúčšou pravdepodobnosťou ostanú iba kosti.
