Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Ak vás už niekedy bolel zub a nemali ste k dispozícii tabletky, asi si viete predstaviť, ako trpeli ľudia v minulosti. Boli ochotní podstúpiť akúkoľvek procedúru, ktorá by ich zbavila agónie. Neraz vyhľadávali pomoc najrôznejších šarlatánov, ktorí sa od serióznych zubárov líšili najmä tým, že to boli šoumeni a pacientov priťahovali reklamami, ale aj akrobatmi či dokonca cvičenými zvieratami. Morálka ich netrápila, chceli len zarobiť a bolo im jedno, či pacient bude naďalej trpieť.

Martin van Butchell bol synom tkáča tapisérii a narodil sa v roku 1735. Pod vedením škótskeho anatóma a lekára Johna Huntera sa stal chirurgom a všetko nasvedčovalo tomu, že bude úspešným lekárom. Potom si však zlomil zub a začal sa zaujímať o chrup.<br>Netrvalo dlho a jeho ordinácia v Londýne prosperovala. So zubami to celkom vedel, no oveľa známejším sa stal vďaka reklamám.

Jeho letáky obsahovali výroky o bezbolestnej liečbe a Butchell sa v nich honosil svojimi medicínskymi úspechmi. Bol tiež poriadne drahý, za vyšetrenie pýtal v prepočte na dnešnú sumu takmer 500 eur a sada falošných zubov stála vyše 16-tisíc eur. Butchell bol tiež známy tým, že ordinoval výhradne u seba a nenavštevoval pacientov. Raz dokonca odmietol 230-tisíc eur za vyšetrenie šľachtica v jeho sídle.

Postupom času prestal liečiť iba zuby a zameral sa aj na iné zdravotné neduhy. Tvrdil, že vie liečiť boľavé nohy, vredy, vyrážky i nádory. Úspešnosť jeho liečby nebola ktovieaká, ale zarábal priam kráľovsky.

Bol tiež poriadnym excentrikom. Nosil dlhú bielu bradu a biele oblečenie, jazdil na poníkovi, ktorého zdobil pruhmi a v ruke neraz zvieral veľkú kosť. Jednoducho išlo o podivína, ľudia ho však charakterizovali ako milého a veselého muža. Butchell odmietal volať svoje deti menom, dvakrát sa oženil a každej zo svojich manželiek dovolil vybrať si výhradne z čierneho alebo bieleho oblečenia. Prvá si vybrala čierne, druhá biele.

Keď v roku 1775 zomrela jeho prvá žena, zubár dal jej telo zabalzamovať. Vďaka špecialistom vyzerala, akoby žila, na sebe mala svadobné šaty a Butchell jej kúpil drahé sklené oči. Následne telo vystavil v čakárni svojej ordinácie.

Nevedno, prečo to urobil. Špekulovalo sa, že v ich predmanželskej zmluve sa písalo, že Butchell môže manželkiným majetkom disponovať, kým ju nepochovajú, no a zubár takto klauzulu obišiel. Pokojne však mohlo ísť len o reklamný ťah. Ten perfektne fungoval, Butchell začal vyberať vstupné.

Keď sa však druhýkrát oženil, jeho manželka začala namietať proti prítomnosti mŕtvoly v dome. Butchell ale neustúpil až do svojej smrti v roku 1814. V roku 1815 telo napokon premiestnili do Hunterian Museum, kde bolo vystavené až do roku 1941. Vtedy budovu zničilo nemecké bombardovanie.