Fotografia, ktorú môžete vidieť vyššie, zobrazuje pomerne ojedinelý jav. Ide o zmrznutého sovietskeho vojaka, ktorého Fíni naaranžovali do zvislej polohy v rámci psychologickej vojny. O zriedkavý jav išlo preto, že bežní vojaci oboch bojujúcich strán mali k padlým veľký rešpekt a navzájom si dovoľovali v pokoji pochovávať mŕtvych a za týmto účelom dokonca uzatvárali dočasné prímeria.
Pochovávali sa aj protivníkovi padlí. Na hrob sa vždy umiestnila palica a prípadne aj identifikačné známky mŕtveho.
Zimná vojna mala viacero príčin, no za tú najhlavnejšiu sa zvykne považovať fakt, že Fíni odmietli podmienky Sovietov. Tí žiadali posunutie hranice o 25 kilometrov smerom od Leningradu (dnešný Petrohrad) a 30-ročný prenájom polostrova Hanko, kde chceli vybudovať námornú základňu. Fíni nesúhlasili a vypukol ozbrojený konflikt.
Sovieti na hranici zhromaždili milión vojakov, zatiaľ čo populácia celého Fínska dosahovala len okolo troch miliónov ľudí. Fíni si toho boli dobre vedomí a zvolili obrannú partizánsku taktiku boja.
Zima v roku 1939 patrila v tých končinách medzi najkrutejšie, aké si ľudia pamätali. Dodnes sa nevie, koľko vojakov Červenej armády zmrzlo, no s omrzlinami ich museli z frontu evakuovať takmer desaťtisíc. Fínov s rovnakou diagnózou však bolo tiež pomerne veľké množstvo, omrzliny mali najčastejšie na nohách, a to kvôli nedostatočnej obuvi. Nosili civilné topánky, lebo tie vojenské boli primalé. Trvalo týždne, kým dostali poriadne zásoby, mnohí z nich už mali v tom čase obuv po padlých Sovietoch.
Zima síce trápila obe strany, no Fíni mali podstatnú výhodu, a to v predvojnovom výcviku. Zatiaľ čo sovietski vojaci boli naučení fungovať najmä v stepných oblastiach Ruska, Fíni bojovali doma v podmienkach, ktoré dobre poznali. Vďaka bežkám sa tiež dokázali mimoriadne rýchlo presúvať, no u Sovietov táto zručnosť absentovala.
Početná a najmä technická prevaha Červenej armády ale napokon vyústila do sovietskeho víťazstva v marci 1940. V júli 1941 ale konflikt vypukol nanovo.
