Taxonomicky patria tilandsie do čeľade broméliovité, v ktorej majú veľké zastúpenie epifyty. Epifyticky rastúce rastliny, medzi ktoré sa radí aj väčšina tilandsií, sa prichytávajú na povrchu iných rastlín, zväčša stromov. Nejde však o parazity, pretože z hostiteľa nemajú okrem opory žiadny iný úžitok a zároveň nejde ani o mutualizmus, teda symbiotické nažívanie, pretože hostiteľ nemá z tilandsií žiadny úžitok. Medzi najznámejšie epifytické rastliny patria aj niektoré druhy orchideí.

Ich pôvodným domovom je Mexiko, juhovýchodná časť Spojených štátov amerických, Stredná Amerika, Karibik a Argentína. Mnoho pestovateľov sa mylne domnieva, že tilandsie nemajú rady vodu a vlhko, pritom pochádzajú z oblastí tropických dažďových pralesov. Nájdeme ich ale aj vo vyšších polohách v pohorí Ánd, v skalných oblastiach, polopúšti či v blízkosti močiarov. Zaujímavosťou je, že niektoré druhy rastú aj priamo na skalách, strechách domov či dokonca vo výške na telefónnych drôtoch.

Síce máme zo základov prírodopisu zafixované, že rastliny pre svoj život potrebujú substrát, u vzdušných rastlín to tak nie je. Na svojich listoch majú jemné šupinky, trichómy, ktoré slúžia ako prieduchy. Vďaka nim dokážu nasávať z prostredia vzdušnú vlhkosť. V období sucha zároveň trichómy rastlinu chránia a to tak, že sa po poklese vzdušnej vlhkosti prieduchy na rastline uzatvoria a nedochádza tak k výparu vody z rastliny.

Prispôsobené k životu bez pôdy sú aj svojou stavbou. Listy rastú blízko seba v rozetách, čím vytvárajú lievik pre zachytávanie vody. Z vody zároveň čerpajú aj všetky potrebné živiny. Niekedy ich dopĺňajú z odumretých listov, ktoré nazbierajú okolo svojej bázy. Už na mladej rastline sa tvoria tenké korienky, ktoré slúžia výlučne na uchytávanie na konároch či kmeňoch stromov. Schopnosť vstrebávať živiny cez korene tieto rastliny nemajú. Ako rastlina starne, korene postupne drevnatejú.