Na svet prišla ako Margaret Hilda Robertsová na východe Anglicka v priemyselnom meste Grantham. Rodina bohatstvom neoplývala, otec Alfred viedol malý obchod s potravinami a pôsobil ako laický metodistický kazateľ. Matka Beatrice bola láskavá žena, typická domáca gazdinka, ktorá sa až dojemne starala o rodinu. O štyri roky staršia sestra Muriel si bola bližšia s mamou, Margaret zasa viac vyhľadávala otcovu spoločnosť. S matkou si vraj už v pätnástich rokoch nemala čo povedať, zato s otcom viedli dlhé rozhovory, neraz sa zhovárali o politike. Otec bol aktívny v komunálnej sfére a zasadal aj v mestskej rade.

Keď sa malo narodiť jeho druhé dieťa, želal si syna. Možno preto svoje politické ambície preniesol na mladšiu Margaret. Neraz pred ňou predostieral svoje vizionárske úvahy. Robertsovci žili v skromných podmienkach, bývali v malom byte nad obchodom a peňazí nemali nazvyš. V byte tiekla iba studená voda a záchod bol na dvore. U nich sa ničím zbytočne neplytvalo, ani jedlom, ani oblečením, obe dievčatá nosili šaty doslova až do roztrhania. Margaret už od útleho veku pomáhala v obchode. Obsluhovala zákazníkov, vážila tovar a s otcom rozvážali potraviny.

Odmalička bola vážna, v dospelosti jej neraz vyčítali, že nemá zmysel pre humor. Príčinou možno boli sparťanské podmienky, v ktorých vyrastala, či pomoc v obchode namiesto hier s rovesníkmi. Nie je úplne pravda, že sa nevedela zasmiať. Lenže dlhý smiech považovala za nezodpovedný a zbytočný. Alfred Roberts bol inteligentný muž, s&nbsp;bystrou a&nbsp;ctižiadostivou mladšou dcérou si rozumel, podporoval jej záujem o&nbsp;nové vedomosti, zároveň si však uvedomoval, že na školy pre Margaret mu chýbajú peniaze. V&nbsp;dvanástich rokoch navštívila budúca politička prvýkrát Londýn.

Rušná metropola ju ohromila. Ako veľmi sa líšila od pokojného malomesta, kde bývali. V&nbsp;kútiku duše si priala, aby tam raz mohla žiť. Zatiaľ čo staršia Muriel sa chcela čím skôr vydať a&nbsp;starať sa o&nbsp;deti, Margaret túžila po štúdiu; aby mohla chodiť do vyšších škôl, popri štúdiu tvrdo pracovala. Ťažká práca ju čakala, aj keď sa chcela presadiť v&nbsp;zamestnaní a&nbsp;politike. Muriel si vzala za manžela farmára Wiliama Cullefa z&nbsp;Norfolku. Povrávalo sa, že najprv sa zahľadel do Margaret a&nbsp;krátky čas spolu chodili, ale mladý muž nakoniec odviedol k&nbsp;oltáru staršiu zo sestier, vraj bola viac rodinne zameraná a&nbsp;neunavovala ho politickými rozhovormi.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Na základnú školu Margaret dochádzala do neďalekého Kestevenu, vo vzdelávaní pokračovala na Somerville College v Oxforde a zavŕšila ho na Oxfordskej univerzite, kde si zvolila chémiu. Po jej absolvovaní pracovala nejaký čas vo farmaceutickom laboratóriu v Essexe ako výskumná pracovníčka. Už v Oxforde sa angažovala v univerzitnej konzervatívnej asociácii, v Essexe potom mladá žena vstúpila aktívne do politiky. V&nbsp;roku 1949 došlo v&nbsp;jej živote k&nbsp;nečakanému obratu. Zúčastnila sa na jednej z&nbsp;predvolebných večerí Konzervatívnej strany a&nbsp;tam stretla Denisa Thatchera. Preskočila iskra a&nbsp;bohatý a&nbsp;úspešný obchodník, o&nbsp;desať rokov starší a&nbsp;rozvedený, ktorému imponovalo jej politické snaženie, ju podporoval v&nbsp;začínajúcej dráhe političky, a&nbsp;keď sa rozhodla pre štúdium práva, financoval ho. Vo voľbách vo februári 1950 bola najmladšou kandidátkou na členstvo v&nbsp;Dolnej snemovni a&nbsp;hoci nevyhrala, upozornila na seba médiá.

Pragmatická Margaret mala rada všetko naplánované. V decembri 1951 sa s Denisom vzali. Začiatkom nasledujúce roka zložila advokátske skúšky, v auguste sa manželom narodili dvojčatá Carol a Mark. Zlomyseľníci neskôr vtipkovali, že dve deti naraz si určite naplánovala, aby sa viac nezdržiavala ďalším tehotenstvom a pôrodom. Rodičia Margaret nesúhlasili s jej známosťou s rozvedeným mužom a neschvaľovali ani ich svadbu. To bol dôvod, prečo ich vzťahy ochladli a nenapravili sa ani po narodení dvojčiat. Vnučka a vnuk starých rodičov takmer nepoznali. Napriek námietkam Robertsovcov bolo manželstvo Margaret a&nbsp;Denisa šťastné. On bol pre ňu naozaj ideálny manžel. Nepatril k&nbsp;mužom, ktorí nedokážu prijať kariéru manželky, nemal komplexy z&nbsp;úspešnej partnerky, naopak, podporoval ju. Po celý život v&nbsp;ich vzťahu panovali láska a&nbsp;priateľstvo. „S&nbsp;Denisom nie som nikdy sama. Je to úžasný človek, úžasný manžel a&nbsp;rovnako úžasný priateľ,“ povedala na manželovu adresu.

Margaret bola nesmierne pracovitá. Držala sa otcovho hesla: „Nikdy zbytočne nestrácaj ani minútu.“ Krok za krokom úspešne kráčala v&nbsp;britskej politike, nahor postupovala aj po rebríčku Konzervatívnej strany. V&nbsp;roku 1959 sa stala členkou Dolnej snemovne. V&nbsp;70. rokoch sa postavila na čelo ministerstva školstva a&nbsp;vedy a&nbsp;viedla ho štyri roky. Predsedníčkou Konzervatívnej strany bola od roku 1975 a&nbsp;v&nbsp;roku 1979 sa jej domovom na dlhých jedenásť rokov stala Downing Street 10. Ako prvá žena v&nbsp;histórii Spojeného kráľovstva zasadla do premiérskeho kresla. Dcéra Carol však mala na maminu kariéru iný pohľad: „Z&nbsp;detstva si ju pamätám ako superženu. Vždy všetko robila naplno. Keď sa pustila do domácich prác, urobila ich čo najskôr, aby sa mohla vrátiť k&nbsp;písaniu prejavov alebo k&nbsp;parlamentnej korešpondencii. Nikdy neoddychovala, nikdy sa neuvoľnila.“

Deti dokonca zapojila aj do svojej prvej politickej kampane. Mali iba šesť rokov, keď vystupovali v&nbsp;televíznom šote. Aj syn Mark trpel matkinými funkciami, v&nbsp;dospelosti rodičom spôsobil nejednu vrásku na čele. Obchodoval so zbraňami, z&nbsp;Anglicka sa presťahoval do Juhoafrickej republiky, kde ho v&nbsp;roku 2004 podmienečne odsúdili na štyri roky za spolufinancovanie pokusu o&nbsp;prevrat v&nbsp;Rovníkovej Guiney. Carol pracovala ako novinárka, zostala slobodná a&nbsp;bezdetná. Denis Thatcher sa snažil s&nbsp;deťmi tráviť čo najviac času, napriek tomu mali obaja rodičia s&nbsp;nimi najmä v&nbsp;dospelosti dosť komplikovaný vzťah.

Margaret Thatcherová priviedla Konzervatívnu stranu k víťazstvu v troch parlamentných voľbách. Keď po jedenástich rokoch vo funkcii predsedníčky vlády oznámila rezignáciu, pretože stratila podporu členov vlastnej strany, situáciu na margo straníckych kolegov okomentovala slovami: „Je to smiešny starý svet.“ Odchod však niesla veľmi ťažko. Hneď na druhý deň, keď už nebola na čele krajiny, opísala svoje pocity takto: „Je to, ako keď rozbijete sklo. Tie kúsky už nemôžete dať dokopy.“ Margaret bola známa svojou tvrdosťou pri rokovaniach i&nbsp;rozhodovaní. Od začiatku v&nbsp;premiérskom kresle tvrdošijne presadzovala to, čomu verila: že každý jednotlivec je zodpovedný sám za seba. „Už pominulo obdobie, keď si mnoho ľudí myslelo, že ak majú problém, tak je tu vláda, aby sa o&nbsp;nich postarala. ,Vláda, nemám strechu nad hlavou, ubytuj ma. Vláda, nemám prácu, nájdi mi ju.‘ Svoje problémy jednoducho prenášajú na spoločnosť. Ale kto je to – spoločnosť? Nič také ne&nbsp;existuje. Sú iba jednotlivci a&nbsp;rodiny a&nbsp;žiadna vláda nespraví nič bez ľudí, ktorí by sa mali starať predovšetkým o&nbsp;seba. Je to ich povinnosť. Ľudia myslia iba na svoje nároky bez toho, aby mysleli aj na povinnosti.“

K&nbsp;podobným tvrdým vyjadreniam ju viedla situácia v&nbsp;Anglicku v&nbsp;máji 1979, keď sa ujala funkcie premiérky. Nemala to jednoduché. Bojovala s&nbsp;vysokou infláciou, verejný sektor spel k&nbsp;úpadku a&nbsp;od vlády očakával finančnú injekciu, čakal ju zápas so silnými odbormi, ktoré paralyzovali krajinu štrajkami. V&nbsp;tejto neradostnej situácii potrebovala urýchlene prísť s&nbsp;vhodným riešením. Na to, aby presadila svoje vízie, sústredila do vlastných rúk veľkú rozhodovaciu právomoc. Kompromis pri rokovaniach u&nbsp;nej neprichádzal do úvahy, považovala ho za hanebnosť. Infláciu sa snažila znížiť privatizovaním. Veľké spoločnosti ako British Telecom, British Airways či Rolls-Roys a&nbsp;ďalšie sa ocitli v&nbsp;súkromných rukách.

Pristúpila k daňovej reforme, obmedzila výdavky na verejný sektor, zredukovala dotácie na bytovú výstavbu a pre priemysel. Náročné stretnutia ju čakali s odbormi. Tie mali už tradične silné politické postavenie. Najprv legislatívou obmedzila moc odborárskych vodcov, presadila prísne zákony a tým zlomila aj moc odborov. Znížil sa počet štrajkov aj ich dĺžka. Výnimkou bol protest baníkov na severe Anglicka v rokoch 1984 až 1985, ktorí mali byť prepustení. Po jedenástich mesiacoch kapitulovali. V&nbsp;tomto období však bola vo Veľkej Británii veľmi vysoká nezamestnanosť, o&nbsp;prácu prišli tri milióny ľudí. Opozícia, ako aj mnohí britskí voliči preto považovali jej politiku za asociálnu, triezvo rozmýšľajúci Briti však cítili, že iná alternatíva, ako postaviť hospodárstvo krajiny znova na nohy, neexistuje. Premiérka za svoje rozhodnutia neočakávala „plusové body“ od verejnosti. „Mojím prvým a&nbsp;jediným záujmom je napraviť situáciu,“ odôvodnila svoje konanie.

Margaret Thatcherová úspešne vyriešila aj vojenský konflikt s&nbsp;Argentínou, keď jej armáda obsadila Falklandské ostrovy spadajúce pod britskú správu. Vtedy si verejnosť uvedomila, že premiérka bojovala za Anglicko s&nbsp;rovnakým zápalom a&nbsp;odhodlaním ako Winston Churchill. Na medzinárodnom poli sa netajila sympatiami k&nbsp;Michailovi Gorbačovovi, nadštandardné vzťahy udržiavala s&nbsp;americkým prezidentom Ronaldom Reaganom, nezabudla ani na osobnú podporu Lecha Walesu z&nbsp;poľského hnutia Solidarita. S&nbsp;kým sa však na mnohých veciach nezhodla, no vládol medzi nimi vzájomný rešpekt, bola anglická kráľovná Alžbeta II.

Obe dámy boli vrstovníčky. Zatiaľ čo Alžbeta II. sa do kráľovskej rodiny narodila a svoju funkciu zdedila, Margaret sa k nej dopracovala tvrdým úsilím. Jednou z povinností kráľovnej boli aj pravidelné týždenné audiencie s úradujúcim premiérom. Mali súkromný charakter, uskutočňovali sa v privátnych priestoroch Buckinghamského paláca a preberali sa na nich vládne záležitosti. Aj keď britská panovníčka oficiálne k vládnym témam zaujímala politicky neutrálny postoj, mohla ministrom vrátane premiérov v prípade potreby „poradiť alebo ich varovať“. Margaret Thatcherová prichádzala na pravidelné stretnutia s&nbsp;kráľovnou o&nbsp;15 minút skôr, no Alžbeta II. ju vraj vždy nechávala čakať. Premiérka bola nervózna, rozhovory boli viac-menej formálne, panovala na nich napätá atmosféra. Príčinou napätia mohli byť aj ich rozdielne povahy. Kráľovská rodina vrátane panovníčky mala rada „suchý humor“, Margaret bolo takéto „vtipkovanie“ cudzie. Panovníčka každý rok pozývala na škótsky zámok Balmoral premiéra. Margaret tieto stretnutia absolvovala, no považovala ich za zbytočné vytrhnutie z&nbsp;práce. Na rozdiel od nej sa jej manžel na zámku cítil výborne, s&nbsp;kráľovnou matkou si veľmi dobre rozumeli pri pohári kvalitného moku.

Rozbuškou v&nbsp;ich vzťahu bol článok uverejnený v&nbsp;denníku Sunday Times v&nbsp;roku 1986. Jeho titulok znel: Kráľovná je zdesená bezstarostnosťou Thatcherovej. Informácia opisovala ich postoj k&nbsp;sankciám proti juhoafrickej vláde počas apartheidu. Alžbetu II. znepokojilo napätie medzi premiérkou a&nbsp;ostatnými predstaviteľmi Commonwealthu, a&nbsp;domácu politiku Margaret Thatcherovej označila za „bezcitnú, konfrontačnú a&nbsp;rozdeľujúcu“. Ihneď po vyjdení článku sa Buckinghamský palác od neho dištancoval. Ale denník si za uverejnenými faktami stál, tvrdil, že zdroj mal priamo v&nbsp;paláci. Kráľovná nakoniec premiérke zatelefonovala a&nbsp;ospravedlnila sa jej. Tá po rozhovore s&nbsp;panovníčkou vraj nad celou záležitosťou len mávla rukou.

Od prvých dní Margaret Thatcherovej v&nbsp;úrade sa však Alžbete II. nezdal vhodný jej nekompromisný prístup k&nbsp;premene krajiny, kráľovná sa obávala, že politika vlády zámerne prehlbuje sociálne rozdiely, dôsledkom čoho bola vysoká nezamestnanosť. Znepokojil ju aj dlhotrvajúci štrajk baníkov v&nbsp;80. rokoch. Aký však bol skutočný vzťah týchto dvoch mocných žien? Na verejnosti nikdy o&nbsp;sebe nepovedali zlé slovo. Toľko pretriasaná animozita medzi nimi bola skôr špekuláciou médií alebo tvrdením tretích strán. Margaret Thatcherová neskôr v&nbsp;pamätiach napísala: „Médiá hovorili o&nbsp;sporoch medzi palácom a&nbsp;Downing Street. Mne však postoj kráľovnej k&nbsp;práci vlády pripadal správny. Počas môjho pôsobenia vo funkcii sa popísalo množstvo nezmyslov o&nbsp;tzv. ženskom faktore než o&nbsp;čomkoľvek inom. Jej veličenstvo má impozantný prehľad o&nbsp;aktuálnych problémoch a&nbsp;ohromné skúsenosti.“

Alžbeta II. zasa Margaret dva týždne po skončení vo funkcii udelila najvyššie možné vyznamenanie Rad za zásluhy. Bolo to profesionálne gesto, za ktorým neboli žiadne emócie, len zdvorilý rešpekt? Zrejme nie. Inak by sa Alžbeta II. s manželom princom Philipom neboli zúčastnili v roku 2005 na oslave 80. narodenín bývalej premiérky ani na jej pohrebe v roku 2013. Členovia kráľovskej rodiny totiž chodia na smútočný obrad iba zosnulým s kráľovským pôvodom. Alžbeta II. toto pravidlo porušila iba raz: keď zomrel jej obľúbenec Winston Churchill. Po odchode z&nbsp;kresla premiér­ky bola Margaret Thatcherová ešte politicky aktívna. Verejne komentovala domáce i&nbsp;medzinárodné dianie. Po získaní titulu barónky opustila Dolnú snemovňu a&nbsp;stala sa členkou Snemovne lordov. Zomrela ako 87-ročná v&nbsp;hoteli Ritz, kde po smrti manžela žila. Ten skonal v&nbsp;roku 2003 na rakovinu pankreasu. Zdravotný stav sa jej zhoršil po sérii menších mozgových príhod. Ku koncu života strácala i&nbsp;pamäť, príčinou boli príznaky Alzheimerovej choroby.