V archívoch organizácie British Antarctic Survey (BAS) sa nachádza malá zelená kartotéka. Na väčšine záznamov sú informácie o psoch a ich fotografie. Sú ich stovky. Dokumentujú život stoviek ťažných psov, ktoré v mene Veľkej Británie pracovali v rokoch 1945 až 1994 v Antarktíde.
Psy zohrávali v objavovaní Antarktídy nezastupiteľnú rolu. Veď práve sane ťahané psami umožnili Roaldovi Amundsenovi dosiahnuť Južný pól. A keď Briti započali pokus o svoju trvalú prítomnosť na mrazivom kontinente, taktiež sa do veľkej miery spoľahli na psy.
Najprv doviezli svorku 25 huskyov v kanadského polostrova Labrador. Štvornohí prieskumníci pricestovali na palube lode SS Eagle v roku 1945 a pomáhali tunajším vedeckým pracovníkom. V nasledujúcich rokoch prišli z Kanady ďalšie psy, no BSA si už založila aj vlastnú chovnú stanicu. Poriadne vozidlá schopné poradiť si s pohybovom v mrazivom teréne organizácia nemala, o spoľahlivých lietadlách mohla len snívať. Zásoby, ktoré privážali sane ťahané psami, boli nepostrádateľné. Aj preto BSA viedla o zvieratách detailné záznamy.
Na každej z kariet v kartotéke sa uvádza meno psa, jeho služobné číslo, pohlavie, dátum narodenia a dokonca aj zoznam zlých a dobrých vlastností. K väčšine záznamov patrí aj fotografia. Ak nebola dostupná, dopísali na kartu aspoň opis zovňajšku daného psa. Na zadnej strane karty sa nachádzali informácie o tom, čo v rámci práce pes dokázal a ako sa presúval medzi jednotlivými základňami.
Pes menom Guiness, ktorý sa narodil 16. apríla 1959, mal napríklad tieto charakteristiky: „ťahá až do vyčerpania“, „ideálny pes“, „dobrej povahy“. V rokoch 1960 až 1964 nabehal takmer päťtisíc míľ, teda asi osemtisíc kilometrov.
Antarktické ťažné psy ťažko pracovali, aby si zaslúžili krmivo v podobe tulenieho tuku a konzervovaného mäsa. Nemali samozrejme ani poňatia o tom, z akého dôvodu ťahajú sane s ťažkým nákladom, a väčšina z nich zomierala bolestivou smrťou.
Spomínaný Guiness sa napríklad utopil v januári 1966. Gandalf ako šesťročný spadol do trhliny. Jocka museli v apríli 1955 zastreliť, na karte sa neuvádza dôvod. Nemal ani dva roky.
Psy mali pracovať, nešlo o domácich miláčikov, to však neznamená, že sa o nich muži poctivo nestarali. Koniec koncov, záviseli na nich ich životy. Až v roku 1975 BSA prestala v dôsledku motorizácie používať živé záprahy. Len pár z nich sa ale dočkalo toho, že mohlo v Antarktíde ostať a slúžiť na povzbudenie morálky tamojších posádok. Zvyšok v roku 1975 zabili, keďže BSA ich nemohla previezť do Británie. Mnohým mužom tiekli z očí slzy, keď sa museli masakru prizerať.
V roku 1994 BSA odviezla z výskumnej stanice Rothera posledných 14 psov a poslala ich do Kanady. Posledný z nich zomrel v roku 2001.
Prácu psov dnes pripomína bronzová socha pred Scottovým inštitútom polárneho výskumu v Cambridge.