Empedokles bol v dejinách gréckej filozofie neprehliadnuteľnou postavou. Spájal v sebe vedecké myslenie so šarlatánstvom, lekárske poznatky s podivnými ozdravovacími praktikami, bol vynálezcom, básnikom, prorokom i mystikom. Vďaka tomu si vyslúžil prezývku staroveký Faust či Cagliostro.
Rodák z Akragantu na Sicílii, ktorý prišiel na svet okolo roku 490 pred naším letopočtom, si potrpel na vznešené vystupovanie a považoval sa za nadľudskú bytosť. „Pohybujem sa medzi vami ako nesmrteľný boh,“ tvrdil neskromne muž, ktorého božskosť mal demonštrovať aj jeho nezvyčajný skon. 

Štyri elementy

Z Empedoklových filozofických básní O očisťovaní a O prírode sa zachovali len útržky, ale dokážeme v nich rozpoznať bohatosť jeho myslenia. Duchaplne pospájal poznatky svojich predchodcov. Kým Táles považoval za základný prvok vodu, o niečo mladší Anaximenes videl pôvod všetkých vecí vo vzduchu. Podľa Herakleita z Efezu bol základom existencie oheň. Empedokles k trom pralátkam pridal ďalšiu – zem. Vytvoril teóriu o štyroch základných elementoch, z ktorých sa vytváral svet.
Do činnosti ich však uvádzali iné hybné sily – láska a svár. Jedna zjednocuje, druhá rozdeľuje a vo vývoji sveta sa ich moc v jednotlivých obdobiach strieda. „O láske sa vie, že je vrastená do údov smrteľníkov, lebo vplyvom lásky majú ľudia ľúbostné city a vykonávajú akty párenia, potom ju nazývajú slasťou alebo Afroditou,“ objasňuje ďalší aspekt zjednocujúcej lásky. A svár? Nuž ten je podľa gréckeho mysliteľa pôvodcom všetkého, čo sa líši pôvodom, tvarom, je nepriateľské a neschopné spojiť sa.

Blúdiace údy

Empedokles učil, že vznik rastlín a živočíchov vôbec nebol jednoduchý. Najprv po zemi blúdili údy oddelené od seba. „Zo zeme vyrástlo mnoho hláv bez krkov, nahé ramená bez pliec sa túlali sem a tam a oči blúdili samy bez čela,“ opisuje.
V druhom štádiu sa síce spájali, ale od dokonalých bytostí mali ďaleko. Náš svet obývali čudne pospájané výtvory ako ľudia s kravskými hlavami či s tvárou obrátenou dozadu. V treťom konečne vznikli celé telá, ale až vo štvrtom období vznikajú rozmanité živočíšne druhy a ľudia, ktorí sa aj pohlavne diferencujú a rozmnožujú. Bytosti inklinujú k určitému spôsobu života podľa toho, aký prvok v nich prevláda.
„Jedny živočíchy majú sklon k vode, druhé, ktoré majú viac ohnivého prvku, vzlietli do vzduchu, ťažšie sa obrátili k životu na zemi, tie, čo majú súmernú zmiešaninu prvkov, prispôsobili sa akýmkoľvek miestam,“ tvrdil všestranný grécky filozof.

Božia topánka

Človek je podľa Empedokla výnimočná bytosť. Sú v ňom obsiahnuté všetky štyri prvky – oheň, vzduch, voda, zem. Smrť vzniká oddelením ohnivého prvku od zvyšných troch, v spánku sa ohnivý prvok od tela vzďaluje len dočasne.
Zároveň však veril v prevteľovanie duší a o sebe tvrdil, že bol kedysi chlapcom i dievčaťom, kríkom, vtákom i rybou. Stále sa však vracal na tento svet a zrejme sa domnieval, že práve počas svojho pozemského pobytu v 5. storočí pred naším letopočtom dosiahol ideálny božský stav.
„Keď prichádzam k vám, mužom a ženám, do kvitnúcich miest, vzdávajú sa mi pocty. A tisíce ľudí ma nasledujú, aby vedeli, kadiaľ vedie cesta k spáse. Jedni by chceli veštby, iní sa zase vypytujú na všelijaké choroby, aby počuli slová záchrany,“ tvrdil o sebe.
Presvedčený o svojej výnimočnosti a dôležitom poslaní nemohol nechať na náhodu ani svoju smrť. Tá mala potvrdiť, že jeho súčasníci mali do činenia s človekom obdareným nadprirodzenými schopnosťami. Podľa legendy v roku 433 pred naším letopočtom sa honosne oblečený mudrc vrhol do krátera Etny. Dúfal, že bez stopy zmizne a svet uverí, že ako nesmrteľný sa vrátil medzi bohov.
Pokus o záhadný únik zo sveta živých mu však celkom nevyšiel. Povráva sa, že nemilosrdná sopka vyvrhla jeho bronzovú črievicu. Tak či onak, Empedokles po stáročia vzbudzoval pozornosť a ovplyvnil ďalších filozofov. Aj bez viery v jeho nadprirodzenú podstatu.