Skopci sa chceli priblížiť k Bohu kastráciou, zanikli až za Stalina

Skopci boli jednou z odnoží pravoslávnych kresťanov. Verili vo svätých a hriešnikov, v nebo a peklo a vo vykúpenie ľudstva, ktoré dosiahol Ježiš obetovaním sa na kríži. Len skopci však zároveň verili, že Ježiš bol vykastrovaný. Zakladateľ sekty Kondartij Selivanov bol o tom taký presvedčený, že jeho horlivá viera a schopnosť manipulácie mu prihnala do košiara tisíce ľudských ovečiek. Niektorí historici dokonca odhadujú, že ich mohol byť až milión. Selivanovým cieľom pritom bolo zhromaždiť len 144-tisíc skopcov. Potom sa mal podľa neho Ježiš znovu vrátiť na Zem.

Selivanov vymyslel aj prijímací rituál, ktorý spočíval v tom, že si muži i ženy odrezávali časti pohlavných orgánov, aby potvrdili svoju vieru v Boha. Chlapi, ktorí si zvolili jemnejšiu formu rituálu, si odrezávali len miešok so semenníkmi. Odvážnejší prešli aj k amputácii penisu. Bolo to síce rýchle, ale určite nie bezbolestné. Ženy to mali horšie, prsníky sa nedali odfakliť jedným ťahom a navyše si museli zohavovať genitálie. Skopci nazývali tento rituál aj „žieravým krstom“, pretože pri ňom hrali dôležitú úlohu rozpálené železné tyče, ktoré sa prikladali na rany, aby sa zabránilo krvácaniu.

Skopci čerpali inšpiráciu priamo z Biblie. V niektorých prekladoch Evanjelia podľa Matúša sa v časti 19:12 píše o eunuchoch, ktorí sa dobrovoľne vykastrovali, aby vstúpili do nebeského kráľovstva. Selivanov a jeho ovečky to brali doslovne.

Prví skopci sa v Rusku objavili v polovici 18. storočia v riedko osídlenej oblasti stovky kilometrov od Moskvy. Legenda hovorí, že prví traja členovia sekty chceli uniknúť pred sexuálnymi chúťkami, a tak zvolili pomerne radikálnu metódu kastrácie. Spolu s nimi sa vykastrovalo aj niekoľko desiatok ďalších ľudí.

V roku 1772 sektu vyhnali zo Sibíri, ale to ju len posilnilo. Zo Selivanova sa stal mystik, ktorý dokázal konvertovať ľudí po stovkách. Skopci naberali na sile aj v roku 1817, keď úrady nechali Selivanova zatknúť a zavrieť do blázinca. Jeho nasledovatelia ho však považovali za stelesnený druhý príchod Krista a velebili ho až do jeho smrti v roku 1832.

Skopcov nezastavila ani smrť ich vodcu. V polovici 19. storočia už neboli len fenoménom z okraja spoločnosti, ale každodennou súčasťou ruského života. Dokonca aj Dostojevskij v románe Idiot spomína „skopca, ktorý žije na poschodí svojho obchodu“.

Mimochodom, slovo „skopci“ pochádza z ruského „oskopit“, čo znamená vykastrovať. Samotní členovia sekty sa skôr označovali ako Božie jahniatka či Biele Labute.

Nik presne nevie, prečo boli skopci takí úspešní a na sektu mimoriadne početní. Historici predpokladajú, že za to mohla ideologická čistota hnutia. Priťahovalo tých, ktorí pokladali štandardnú pravoslávnu cirkev za priveľmi byrokratickú a skazenú. Skopci sa starali o svojich členov, dávali jedlo tým, ktorí si ho nemohli dovoliť, poskytovali strechu nad hlavou sirotám aj biednym.

Ruská vláda zväčša prižmurovala nad podobnými sektami oči. Vyskytovali sa najmä na vidieku a bolo ich ťažké kontrolovať. Keď sa ale v 30. rokoch dostal k moci Stalin, skopcov čakal rýchly koniec. Represie, prenasledovanie a zatýkanie ich rady rýchlo stenčili. Dnes sa už sekta považuje za zaniknutú.