Sir Jacob Downing a University of Cambridge
University of Cambridge v Anglicku je vážená akademická inštitúcia. Tvorí ju 31 vysokých škôl, z ktorých takmer každá vznikla aj vďaka štedrým darom od bohatých ľudí. Cambridgská univerzita dodnes žije z množstva darov a dedičských konaní. Nie všetky však mali hladký priebeh. Mnohé dary sa stali predmetom komplikovaných právnych bitiek, ktoré trvali desaťročia. Príkladom je príbeh jednej z jej akadémií, Downing College. Vysoká škola vznikla aj vďaka odkazu od anglického štátnika sira Georgea Downinga zo 17. storočia. Nezaobišlo sa to však bez problémov. Koncom 18. storočia bol sir Jacob Downing posledným žijúcim dedičom. Jacob zdedil značný majetok a ten po smrti zanechal manželke. Lenže University of Cambridge sa snažila závet spochybniť a tvrdila, že majetok patrí jej, na základe prísľubu starého pána Georgea. Tak začala krutá 40-ročná právna bitka. V čase, keď univerzita spor vyhrala, veľkú časť peňazí pohltili právne poplatky a z finančných prostriedkov na skutočné vybudovanie vysokej školy zostal len zlomok. Napriek tomu to stačilo, aby v roku 1820 Downing College privítala svojich prvých študentov.
Leona Helmsley vydedila vnúčatá
Leona Roberts Helmsley bola americká podnikateľka s nehnuteľnosťami. Jej okázalá osobnosť a povesť tyranského správania jej vyslúžili prezývku „kráľovná priemeru.“ V priebehu rokov sa preslávila krutým zaobchádzaním s ľuďmi a svojou šetrnosťou. V roku 1988 ju odsúdili za rozsiahle daňové úniky a hoci pôvodne dostala trest šestnásť rokov, nakoniec si odpykala iba devätnásť mesiacov vo väzení a dva mesiace v domácom väzení. Slávnou sa stala jej veta: „My dane neplatíme, len malí ľudia platia dane“. Tieto slová ju vystihovali po zvyšok jej života. Po odpykaní trestu vo väzení sa stala milovníčkou psov, adoptovala si aj psíka menom Trouble. Po smrti v roku 2007 Leona zanechala takmer celý svoj majetok, ktorého hodnotu odhadli na viac ako 4 miliardy dolárov, charitatívnej organizácii, ktorá sa venovala psom. Okrem toho nezabudla zabezpečiť sumou 12 miliónov dolárov aj svojho vlastného psa. V nasledujúcich mesiacoch prebehli náročné súdne procesy vnúčat, ktoré Leona svojím závetom vydedila. Nakoniec v rozsudku z roku 2008 sudkyňa rozhodla, že Leona Helmsley bola duševne nespôsobilá, keď spísala závet a prisúdila vnúčatám sumy od 4 do 6 miliónov dolárov.
Peter Thellusson a jeho plán po smrti
Príbeh Petra Thellussona je varovaním, čo sa môže stať, keď sa bohatý človek pokúsi ovládať svoje bohatstvo aj po smrti. Thellusson bol anglický obchodník, ktorému sa v živote podarilo nahromadiť obrovské bohatstvo. Keď v roku 1797 zomrel, chcel, aby jeho bohatstvo naďalej rástlo a neželal si, aby jeho deti alebo vnúčatá mohli niečo z majetku používať. Preto spísal závet, v ktorom nariadil, aby majetok odovzdali do trustu, v ktorom všetky úroky z pozostalosti pripočítajú k celkovej sume po celé desaťročia. Išlo mu o to, aby hromada peňazí rástla dovtedy, kým nezomrú aj jeho pravnúčatá. Až nasledujúci potomok po poslednom môže majetok zdediť a používať ho. Nakoniec sa jeho plán obrátil naruby. V roku 1798 súd vyhovel jeho nezvyčajnej žiadosti a peniaze „zamrazil.“ Jeho potomkovia sa súdili, najali si najlepších právnikov, aby zvrátili závet, avšak neúspešne. Takmer o šesť desaťročí neskôr, keď zomrelo jeho posledné pravnúča, súd zisťoval, kto zdedí peniaze. Prekvapením však bolo, že nebolo čo zdediť! Súdne poplatky a dane spôsobili, že v priebehu desaťročí nezostali takmer žiadne peniaze. Thellussonova myšlienka odovzdať svoje šťastie potomkovi, ktorého nikdy nestretol, sa ukázala ako obrovská hlúposť. Tento prípad nakoniec viedol k zmene anglického práva. Politici chceli zabezpečiť, aby sa niečo také už nikdy nezopakovalo. V 19. storočí podpísali „Thellussonov zákon“, ktorého cieľom bolo zabrániť, aby ľudia v budúcnosti podobným spôsobom zadržiavali majetok určený na dedenie a odkázali ho fiktívnej osobe.
William Jennens a jeho „potomkovia“
Prípad Angličana Williama Jennensa, ktorý zomrel v roku 1798, je jednou z najzaujímavejších a najkomplikovanejších dedičských bitiek v histórii. Jennens bol počas života všeobecne známy ako najbohatší obyčajný človek v Anglicku. Hodnotu jeho majetku odhadovali na viac ako dva milióny libier šterlingov. Zomrel však bez toho, aby spísal závet. To viedlo k šialenstvu ľudí z takmer celého sveta, ktorí tvrdili, že sú jeho príbuzní. Dúfali, že si niečo ukoristia z jeho majetku. A takmer to fungovalo, pretože okolo Jennensovho neistého rodičovstva vznikli zmätky. Právna bitka o dedičstvo trvala celkovo viac ako storočie! Bola taká dramatická, že údajne poslúžila ako inšpirácia pre román Charlesa Dickensa Bleak House. Nakoniec si z Jennensovho majetku vzali leví podiel právnici, pretože poplatky za právne zastupovanie sa vyšvihli do státisícových súm. Tí, ktorí dúfali, že prídu ľahko k peniazom nakoniec vyšli naprázdno.
John Seward Johnson a jeho komorná
John Seward Johnson bol známou osobnosťou vďaka spojeniu so spoločnosťou Johnson & Johnson. Napriek tomu, že bol viackrát ženatý a mal viac detí, žil pokojným životom. Ten sa však škandalózne zmenil, keď sa zahľadel do novej komornej, 30-ročnej poľskej prisťahovalkyne menom Basia Piasecka. Napriek 40-ročnému vekovému rozdielu si ju vzal a žil s ňou až do smrti v roku 1983. Vtedy vypukla dráma týkajúca sa dedičstva. Po smrti magnáta zažilo jeho šesť detí šok, keď zistili, že takmer celý polmiliardový majetok zanechal bývalej slúžke. Potomkovia celé dedičské konanie napadli na súde a tvrdili, že Basia zneužila Sewardov vek a duševný stav. Basia však tvrdila, že ich manželstvo bolo šťastné a Johnsona chceli jeho deti „ošklbať“ ešte počas jeho života. Prípad sa dostal pred súd v roku 1986 a trval štyri mesiace. Tesne pred vynesením rozsudku Basia zmenila názor a súhlasila s mimosúdnym vyrovnaním. Dostala viac ako 300 miliónov dolárov. Zvyšok peňazí rozdelili medzi deti a charitu.
