V roku 1915 Francúzsko požiadalo Rusov, aby im na západný front poslali posily. Pôvodne žiadali 300-tisíc mužov, no išlo o absurdne vysoké číslo, ktoré zrejme vychádzalo z predstáv o nevyčerpateľných ruských rezervách. Ruské armádne velenie neprijalo žiadosť s veľkou radosťou, no cár Mikuláš II. napriek tomu nejakých vojakov do Francúzska poslať chcel.
Šéf Štátnej rady generál Alexejev navrhol kompromis s tým, že Rusi budú bojovať pod niekoľkými podmienkami. Na západný front mali putovať konsolidované jednotky, ktorým budú veliť ruskí dôstojníci priamo sa zodpovedajúci francúzskemu vrchnému veleniu. Vyzbrojiť a dopraviť ich do Francúzska mali na svoje náklady samotní Francúzi.
1. ruská špeciálna brigáda vznikla v januári 1916 a nepozostávala z už existujúcich a skúsených plukov. Tvorili ju najmä noví odvedenci z Moskvy a Samary. Išlo o takmer deväťtisíc vojakov, ktorí 3. februára 1916 opustili Moskvu a 16. apríla dorazili do Marseilles. 2. brigáda putovala do bojov v severnom Grécku.
Po Októbrovej revolúcii a následnom podpísaní separátneho mieru Ruskom sa na ruských vojakov na západe ale začalo hľadieť s nedôverou. Prevelili ich do pracovných čiat, mnohí skončili v internačných táboroch. Vojaci 1. brigády si potom začali klásť otázku, prečo by vlastne mali za Francúzov bojovať, a do jedného sa vzbúrili. 3. ruská brigáda potom slúžila na potlačenie tejto vzbury. Tí Rusi, ktorí aj naďalej chceli bojovať proti Nemcom, boli sformovaní do Légion Russe des Volontaires, Ruskej dobrovoľníckej légie, a putovali späť do akcie. Bojovali po boku marockého kontingentu, a to veľmi statočne. Počas nemeckej jarnej ofenzívy v roku 1918 zaznamenali až 85-percentné straty.
Zvyšky Maročanov a Rusov napokon museli zlúčiť do jednej jednotky, ktorá existovala až do konca vojny. V čase prímeria už bolo v armáde len 500 Rusov a mnohí z nich po vojne ostali vo Francúzsku. Cár bol mŕtvy a ich domovinou zmietala občianska vojna, ktorá mala skončiť výhrou komunistov.
