Keď v roku 1925 britský archeológ Leonard Woolley so svojím tímom robil vykopávky v starovekom meste Ur, fascinovala ho zvláštna zbierka artefaktov v ruinách jedného z babylonských palácov. Čudoval sa, ako je možné, že ide o predmety nielen z rôznych zemepisných regiónov, ale aj z odlišných období. Najviac ho však šokovalo, že pri mnohých artefaktoch boli štítky, ktoré o nich prezrádzali viac.
Nápisy na štítkoch boli v troch jazykoch, pričom jedným z nich bola sumerčina. Woolley si uvedomil, že sa vlastne pozerá na exponáty z múzea, a to poriadne starého. A tak sa svet opäť dozvedel o žene menom Ennigaldi-Nanna, ktorá je dosiaľ najstaršou známou kurátorkou.
Ennigaldi-Nanna zdedila svoju fascináciu históriou po otcovi, kráľovi Nabonidovi, ktorý vládol Novobabylonskej ríši v rokoch 556 až 539 pred Kristom. Nabonid prejavil pre dejiny skutočné nadšenie a nariadil rozsiahle vykopávky s cieľom dozvedieť sa viac o minulosti. Je tiež prvým známym človekom, ktorý sa pokúsil artefakty chronologicky zaradiť. Mnohé predmety zo svojej zbierky pritom sám objavil a je pravdepodobné, že záujem o históriu odmala vštepoval aj do svojej dcéry.
V roku 547 ped Kristom sa Ennigaldi-Nanna stala veľkňažkou mesta Ur. Išlo o pozíciu, ktorá bola od 12. storočia pred Kristom neobsadená. Ako veľkňažka sa zodpovedala mesačnému bohu Sin, ktorého v tých časoch nazývali aj Nanna. Mala teda najvyššiu cirkevnú moc v ríši. Niet divu, veď veľkňažky si vraj vyberal samotný Sin prostredníctvom rôznych znamení. Tie neinterpretoval nik iný ako Nabonid.
Ako veľkňažka sa Ennigaldi-Nanna najmä vo večerných hodinách venovať náboženským záležitostiam. Vykonávala rituály a obety za kráľovo zdravie a prosperitu celej ríše. Starala sa však aj o svetské záležitosti, konkrétne o správu majetku chrámového komplexu v Ure, ktorý rozhodne nebol zanedbateľný.
V roku 530 pred Kristom založila múzeum, v ktorom vystavovali artefakty predošlých mezopotámskych civilizácií. Viaceré vykopala spoločne s otcom a pokrývali 1500 rokov dejín tejto kolísky civilizácie. Najstaršie pochádzali z roku 2100 pred Kristom. Môžete si to predstaviť približne tak, ako keby ste sa dnes pozerali na predmety z čias pádu Rímskej ríše.
O ďalšom živote veľkňažky sa prakticky nič nevie. Múzeum ukončilo svoju činnosť okolo roku 500 pred Kristom najmä v dôsledku klimatických zmien. Dlhodobé sucho totiž zmenilo tok rieky Eufrat a mesto Ur sa tak postupne stalo neobývateľným. Dnes je však pre archeológov doslova rajom.
