Charles Ponzi sa narodil v talianskom meste Lugo v roku 1882. Už ako tínedžer pracoval na pošte, neskôr študoval na univerzite La Sapienza v Ríme. Napokon však zistil, že svoju budúcnosť nevidí v poštovej, ani v univerzitnej oblasti. Za ušetrené peniaze si v roku 1903 kúpil lístok na loď a odišiel do USA hľadať lepší život. Keď sa ocitol na druhom brehu Atlantiku, mal vo vrecku 2,5 dolára. O zvyšok prišiel na palube lode. Nie, že by ho okradli, Ponzi bol len vášnivým gamblerom.

Charles nebol žiadny svätuškár a so zločinom si tykal dávno predtým, než rozbehol svoju pyramídovú hru. Už krátko potom, ako dorazil do Bostonu, sa presťahoval do Kanady a dostal sa do problémov kvôli falšovaniu šekov. V kanadskej väznici si posedel dva roky a následne sa radšej vrátil do USA. Avšak nie sám. Prepašoval ďalších päť talianskych emigrantov, samozrejme ilegálne. Chytili ho a tentokrát strávil istý čas v americkom väzení.

V roku 1920 prvýkrát prejavil nadanie pre ekonomickú trestnú činnosť a začala sa rodiť Ponziho schéma. V zásielke, ktorá mu prišla zo Španielska, našiel takzvaný medzinárodný odpovedný kupón. Španieli totiž chceli od Ponziho katalóg produktov (žiadne v skutočnosti nemal) a medzinárodný odpovedný kupón slúžil na to, aby dotyčný nemusel platiť poštovné. Jednoducho prišiel na poštu a kupón vymenil za známky v takej hodnote, aká bola cena poštovného do zahraničia.

Lenže napríklad v spomínanom Španielsku stál takýto kupón podstatne menej, než zaň dostal človek v americkej pošte. Za všetko mohol pokles španielskej pesety vo vzťahu k americkému doláru, na ktorý nevedela pošta pružne reagovať. Ponzi vycítil príležitosť a začal zháňať známych v Taliansku, ktorí by húfne nakupovali kupóny a posielali mu ich. Talianska líra totiž v tom čase voči doláru taktiež oslabila.

Ponzi technicky neporušoval žiadne zákony a keby nebol chamtivý, zrejme by ho nikdy nechytili. Túžil však po vyšších ziskoch a založil „firmu“. Následne investorom sľuboval obrovský zisk. 50 percent za 90 dní? Tomu sa predsa nedá odolať!

Ponziho rýchlo omrzelo zdĺhavé prijímanie a výmena kupónov. Začal teda vyplácať starých investorov z peňazí investorov nových. Samozrejme, že tí starí boli nadšení, a tak peniaze opäť vrazili do Ponziho spoločnosti.

Zisk však začal prinášať nežiadúcu pozornosť. Denník The Boston Post sa bližšie pozrel na Ponziho firmu a zistil, že aby mohla fungovať, musela by manipulovať so 160 miliónmi medzinárodných odpovedných kupónov. Celosvetovo ich ale bolo v obehu len 27-tisíc. Schéma sa rýchlo rozpadla.

Ako sa ukázalo, Ponzi ukradol investorom 20 miliónov dolárov. Keďže však komunikoval s investormi len poštou a aj jeho schéma sa týkala pošty, odsúdili ho len za poštový podvod na 3,5 roka väzenia. Potom si však odsedel ešte ďalších deväť za iné zločiny, ktoré sa mu podarilo dokázať.

Ponzi pyramídovú hru nevymyslel, existovala už dávno pred ním. O jednej písal napríklad Charles Dickens v románe Malá Dorritka. Spopularizoval ju však natoľko, že po ňom dostala meno.