Myšlienka na letecké spojenie floridských miest St. Petersburg a Tampa cez záliv Tampa Bay skrsla v hlave elektroinžiniera Percivala Elliota Fanslera. Bol leteckým nadšencom a v relatívne novom vynáleze videl veľký potenciál. S mimoriadnym záujmom napríklad sledoval let Antonyho Jannusa, ktorý letel z Nebrasky do Louisiany koncom roka 1912. Trvalo mu to síce 40 dní, no dočkal sa uznania a pootvoril dvere komerčnému využitiu letectva.
Fansler sa rozhodol využiť rovnaké lietadlo, na akom letel Jannus. Zavolal konštruktérovi Thomasovi Benoistovi, ktorého myšlienka na komerčné využitie lietadla nadchla. Ihneď prisľúbil výrobu dvoch strojov a Fansler sa mal postarať o výber trasy a doladenie celého konceptu.
Fansler zvolil spojenie miest Tampa a St. Petersburg. Trasa merala 37 kilometrov, približne dve tretiny viedli nad pevnou zemou a zvyšok nad zálivom. Predniesol svoj nápad mestskému zastupiteľstvu Tampy i tamojším podnikateľom, no nik neprejavil o leteckú linku záujem. Skúsil teda šťastie v St. Petersburgu, ktorý mal v tom čase asi deväťtisíc obyvateľov. Tu boli naopak úradníci pomerne ústretoví. Bola zima, mesto zaplnili turisti a v nich Fansler videl potenciálnych zákazníkov.
St. Petersburg sa navyše nachádzal na špici polostrova a bol tak trochu odrezaný od sveta. Cesta loďou sem z Tampy trvala dve hodiny a vlakom až 12 hodín. Cesty boli v takom stave, že o prekonaní trasy autom sa radšej nik nepokúšal. Let mal ale trvať iba 20 minút.
Fansler presvedčil 12 obchodníkov zo St. Petersburgu, aby do plánu investovali po 100 dolárov. Ďalších 1200 dolárov dostal od mesta. Dnes by tak mal k dispozícii sumu asi 70-tisíc eur. Aj to mu stačilo na prevádzkovanie dvoch denných letov šesť dní v týždni po dobu troch mesiacov. Investori ho samozrejme kontinuálne podporovali, aj tak ale išlo o pomerne veľký úspech.
1. januára 1914 sa konal prvý komerčný let.
Benoist zariadil prepravu jedného zo svojich lietadiel vlakom do St. Petersburgu. Stroj sa sem dostal len dva dni pred plánovaným štartom leteckej linky. Poháňal ho motor s výkonom 75 koní, ktorý umožňoval lietadlu s hmotnosťou 567 kilogramov dosiahnuť maximálnu rýchlosť 103 kilometrov za hodinu. Mimochodom, išlo skôr o lietajúci čln, ktorý vzlietal z hladiny a aj na nej pristával. Dokázal odviezť pilota a jedného pasažiera, v prípade, že išlo o menších pasažierov, však zvládol aj dvoch.
Štart lietadla sledovalo asi tritisíc ľudí. Do aukcie šiel jediný lístok, ktorý za 400 dolárov vydražil bývalý starosta Abraham Pheil. Nepilotoval nik iný ako Antony Jannus, ktorého sme spomínali v úvode článku.
Stroj vzlietol o desiatej dopoludnia a o necelú polhodinu neskôr už pristál v Tampe, kde už sa zhromaždil pomerne veľký dav. Jannus sa nechal odfotiť s tunajším starostom a potom sa spolu s Pheilom vrátili do St. Petersburgu. Až o desaťročia neskôr Pheilova manželka povedala: „Abraham bol nadšený, celé dni nehovoril o ničom inom než o tom lete. Ja som sa naopak strašne bála, až kým bezpečne nepristáli.“
Cenu lístka Fansler stanovil na päť dolárov, pričom pasažier mohol vážiť maximálne 100 kilogramov aj s batožinou (dnes by už mal v USA zrejme zohnať takého „štíhleho“ človeka). Za každých 50 kíl navyše sa platilo päť dolárov. Toľko stál lístok na loď či vlak, no suma ani zďaleka nepokrývala náklady na prevádzkovanie linky. Dopyt bol však veľký a už v druhej polovici januára lietali na linke ďalšie dva stroje.
Toto letecké spojenie nemalo dlhé trvanie, existovalo len päť mesiacov, no ukázalo prekvapivú chuť ľudí cestovať lietadlom. Benoist a Jannus dokonca začali navrhovať oveľa väčšie lietadlo schopné transatlantického letu, no plány im zmarilo vypuknutie prvej svetovej vojny.
Jannus zomrel v októbri 1916, keď trénoval ruských pilotov a jeho lietadlo sa zrútilo do Čierneho mora. Benoist zomrel v roku 1917 pri autonehode. Fansler zomrel v roku 1937. Ich činy ale dodnes pripomína plaketa pred Medzinárodným letiskom v St. Petersburgu aj socha v centre mesta.
