Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Závesné rakvy v Indonézii dnes patria k turistickým atrakciám. Vyskytujú sa nielen v Indonézii, ale aj v Číne a na Filipínach. Táto pomerne zvláštna pohrebná praktika siaha do 8. storočia v Číne. Jedným z dôvodov, ktoré k rituálu viedli, bola snaha dostať mŕtvych bližšie k bohom. Bohovia sa mohli ľahko dostať k mŕtvym cez zavesené rakvy, najmä keď viseli vysoko vo vzduchu. Torajania z Indonézie verili, že čím vyššie rakvu s mŕtvym umiestnia, tým kratšia je jeho cesta do Nirvány.

Tento obrad, resp. popravnú techniku, údajne vykonávali Vikingovia a išlo pravdepodobne o najbrutálnejšiu metódu zabíjania. Vedci a výskumníci si dokonca nie sú istí, či je vôbec možné ju realizovať na ľudskom tele. Tento proces obradu smrti opísali rôzne prózy a básne z 11. až 13. storočia a podľa nich prebiehal takto: Obeti odrezali veľké kožné „chlopne“, ktoré otvorili, aby odhalili svaly na chrbte. Rebrá oddelili od chrbtice a pretočili smerom von na obe strany, čím vznikli „krídla“. Rituál skončil, keď mučitelia vytiahli neporušené pľúca a položili ich cez tieto krídla. Na konci rituálu boli obete mŕtve. Akokoľvek hrozne vyznieva obrad, v tom čase ho nepovažovali za krutý. Vikingovia ho vnímali ako dôležitý rituál smrti, ktorým obetovali svojim bohom.

Živí duchovia v Benine boli tajomné postavy v kostýmoch Egungun. Dedinčania verili, že sú predstaviteľmi mŕtvych duší vracajúcich sa na Zem. Ich úlohou bolo dávať rady a slová múdrosti živým. Živí však nesmeli nadviazať kontakt s týmito západoafrickými živými duchmi, inak by to pre nich malo smrteľné následky. Keď postavy v kostýmoch vstúpili do dedín, vyniesli aj rozsudky, ktoré vraj pochádzali priamo od bohov. Dedinčania verili v ich silu a báli sa, že zomrú, ak sa dotknú týchto záhadných postáv. Živí duchovia navodzovali dojem, že mŕtvi navštevujú svet živých. Hovorili neľudským a vysokým falzetom. Toto tajné náboženské hnutie údajne pretrváva dodnes, čo je náročné potvrdiť alebo vyvrátiť.

Krviprelievanie a ľudské obete boli bežnou praxou v mezoamerických kultúrach, najmä u Mayov. Tí často praktizovali prepichnutie konkrétnej časti tela, ktorú obetovali bohom. Napríklad si vybrali tvár alebo jazyk u žien alebo penis u mužov. Odobratú krv spálili ako obetu. Mayovia vykonávali tieto rituály počas významných dátumov vo svojom kalendári, ale najčastejšie na začiatku a na konci každého kalendárneho cyklu. K „odberu“ krvi nevyhnutne muselo dôjsť pri nástupe kráľa na trón, pri budovaní pomníkov zasvätenia, na začiatku a na konci vojny, pri narodení, úmrtí alebo svadbe kráľov a kráľovien.

Aj Pömmelte, nemeckú obdobu anglického Stonehenge, odborníci označili za miesto rôznych okultných rituálov. Keď vedci a archeológovia miesto navštívili, našli množstvo zaujímavých predmetov a pozostatkov. Išlo napríklad o telá desiatich žien a detí, z ktorých štyri utrpeli zlomeniny rebier a vážnu traumu lebky. Odkryli i starostlivo usporiadané pohrebiská v jednom z hlinených kruhov, vrátane rôznych predmetov - mlecích kameňov, mlynských kameňov a zvieracích kostí. Hoci dôvod pohrebov zostal záhadou, vedci veria, že súviseli s rituálnymi obetami.

Utagaki bol japonský šintoistický spoločenský rituál, v ktorom sa dedinčania stretávali na vrcholkoch hôr. Počas stretnutí spievali, tancovali, jedli a mali pohlavný styk v rámci rituálnych obetí miestnym bohom. Verili, že to prináša požehnanie od bohov v podobe plodnosti pre ženy a mužnosti pre mužom. Bežné bolo aj recitovanie poézie na oslavu začiatku jesene alebo jari. Utagaki rituály boli príležitosťou pre slobodných jednotlivcov stretnúť sa s partnermi. Rituály nakoniec budhistická vláda zakázala pre ich prílišnú nemravnosť, hoci v niektorých oblastiach Japonska stále pretrvávajú menej sexualizované pozostatky tejto tradície.