V októbri 1892 sa vo vydaní nemeckého humoristického časopisu Fliegende Blätter objavil nevšedný obrázok.
Jeho autor sa čitateľov pýtal, či vidia hlavu zajaca, alebo kačky. Zdalo sa, akoby sa obrázok menil a človek videl raz jedno zviera a raz druhé. O viac než pol storočia neskôr sa kresba opäť objavila v knihe Ludwiga Wittgensteina. Slávny filozof ju využil na ilustráciu toho, ako sa niektoré veci dajú vysvetliť rôznymi spôsobmi. V nasledujúcich 70 rokoch už mal tento optický klam prakticky nepretržitú popularitu. Objavil sa v bezpočetnom množstve kníh, časopisov a internetových článkov.
Ilúzia je dnes síce považovaná za klasiku, no rozhodne nebola prvá.
V ľudských dejinách mnohí umelci využívali rôzne techniky, aby zmiatli svoje publikum. Hrali sa s hĺbkou obrazu na plochých freskách a existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že už v dobe kamennej ľudia zdobili steny jaskýň optickými klamami. Prehistorické kresby vo francúzskej jaskyni Font-de-Gaume sú toho zrejme najlepším príkladom.
Duncan Caldwell, ktorý preskúmal viacero jaskýň s prehistorickým umením vo Francúzsku, zistil, že kresby vo Font-de-Gaume sú akési zvláštne. Huňaté mamuty a bizóny neraz zdieľali viaceré čiary a prvky a prelínali sa, takže raz sa kresba javila ako mamut a inokedy ako bizón. Presne tak tomu bolo aj v prípade kačky/zajaca.
Caldwell našiel v jaskyni viacero rovnakých kresieb a uviedol, že rozhodne nemohlo ísť o náhodou. Autor musel vedieť, že sa hrá s ľudským vnímaním. Caldwell dokonca našiel malú figúrku, ktorá sa z jednej strany javí ako mamut a z druhej ako bizón.
Je teda celkom pravdepodobné, že už pred desiatkami tisíc rokov umelci vedeli, ako popliesť tých, ktorí sa pozerajú na ich diela.
Podobne ako ilúziu s kačkou a zajacom by sme aj ich diela mohli označiť za klasiku medzi optickými klamami.
