MENU
Menu
a

Zaujímavosti Potivá horúčka: Zabudnutá epidémia, ktorá sa prehnala Európou

Byť v stredoveku chorý znamenalo veľký problém. Človek sa mohol spoľahnúť len na prírodné liečivá a keď nezabrali, zomrel. Chabé hygienické návyky, špina a chudoba viedli k opakujúcemu sa výskytu smrtiacich epidémii. Jednou z nich, na ktorú sa praktiky zabudlo, bola takzvaná potivá horúčka.

V 15. a 16. storočí sa záhadná choroba prehnala viacerými európskymi krajinami a najväčšmi postihla Anglicko, podľa ktorého aj dostala svoj latinský názov: sudor anglicus. Nakazenému sa najprv zvýšila teplota, potom prišla zimnica s bolesťou hlavy, bolesti krku, ramien a končatín a celková slabosť. Chorobu sprevádzalo silné potenie, smäd, delírium, zrýchlený pulz a búšenie srdca. V poslednom štádiu choroby obeť upadla do kómy a už sa neprebrala. Najdesivejšia bola pritom rýchlosť, s akou potivá horúčka zabíjala. Väčšina obetí zomrela do 18 hodín od prejavenia prvých symptómov. Avšak kto prežil prvých 24 hodín, zväčša sa úplne zotavil.

Prvá z piatich epidémii vypukla v Anglicku v roku 1485, poslednú zdokumentovali v roku 1551. Podobná choroba neskôr vyčíňala aj v severnom Francúzsku, v rokoch 1718 až 1874 ju volali pikardská horúčka.

Vráťme sa ale do Anglicka. V roku 1485 tu vládol Henrich VII. a potivá horúčka sa objavila krátko potom, ako kráľ vybojoval bitku pri Bosworthe, posledný veľký stret v rámci vojny ruží. Choroba zabila v priebehu mesiaca viac než desaťtisíc ľudí, potom sa akoby vytratila. Ďalšia epidémia nastala v roku 1507, bola však slabšia. Nanešťastie však pozostávala z dvoch vĺn a práve ta druhá sa rozšírila aj do Francúzska. V niektorých oblastiach zabila až polovicu populácie. Štvrtá epidémia vypukla v Londýne v roku 1528 a odtiaľ sa rozšírila do celého Anglicka. V tom čase už krajine vládol Henrich VIII., ktorý zo strachu pred nákazou ušiel z Londýna na vidiek. Presúval sa z jedného sídla do druhého v nádeji, že to pomôže, dokonca spával každú noc v inej posteli. Každopádne sa nenakazil, čo sa však nedalo povedať o jeho poddaných i o obyvateľoch ďalších európskych regiónov.

Choroba sa onedlho objavila v Hamburgu a v priebehu pár týždňov jej podľahlo tisíc osôb. Prehnala sa Švajčiarskom, Dánskom, Švédskom, Pobaltím, Poľskom a dokonca sa dostala až do Ruska. V roku 1551 sa zjavila naposledy.

Zaujímavou vlastnosťou choroby bolo, že jej podliehali najmä vyššie spoločenské vrstvy. Šľachta, duchovní i bohatí mešťania zomierali častejšie než bežní sedliaci a chudoba. Epidémia tvrdo zasiahla aj kláštory, najvyšší počet obetí bol medzi mníchmi. Nakazila sa aj jedna z manželiek Hnericha VIII. Anna Boleynová a záhadná smrť najstaršieho syna kráľa Henricha VII. Arthura Tudora sa tiež zvykne pripisovať potivej horúčke.

Virológovia dnes predpokladajú, že chorobu mohol mať na svedomí hantavírus, ktorý prenášajú hlodavce. Tie sa síce nenakazia, ale u človeka vyvoláva hantavírus smrteľnú pľúcnu infekciu so symptómami podobnými chrípke. Mortalita je na úrovni asi 36 percent.

Druhým podozrivým je arbovírus, ktorý prenášajú kliešte a komáre. Potivá horúčka sa zrejme objavovala v obdobiach, keď bolo viac zrážok a v niektorých oblastiach sa vyskytovali povodne. Takéto podmienky sú živnou pôdou pre množenie komárov, o čom sa presviedčame aj v súčasnosti. Arbovírus by vysvetľoval aj to, prečo ostali chladnejšie časti Britských ostrovov ako Wales či Škótsko chorobou nepostihnuté.

Iné hypotézy hovoria o otrave jedlom či nákaze spôsobenej plesňami. Dnes však ťažko povedať, aká je ozajstná pravda. Dnes už nie sme schopní chorobu presne identifikovať a ostáva jednou z medicínskych záhad nielen stredovekého obdobia. Faktom ale ostáva, že epidémie vyvolané hantavírusom sú pomerne zriedkavé. Jedna sa vyskytla napríklad počas kórejskej vojny, choroba dostala názov kórejská krvácavá horúčka. Zomieral jeden z desiatich nakazených a zároveň išlo o udalosť, počas ktorej bol hantavírus objavený. Odvtedy sa choroby s ním spojené vyskytujú len lokálne.