V decembri 1944 sa fašistické Nemecko pokúsilo zvrátiť priebeh druhej svetovej vojny v bitke v Ardenách. Jeho zámerom bolo obsadiť Antverpy, hlavný zásobovací prístav Spojencov. Plán nazvali Ardenská ofenzíva podľa ardenského pohoria. Hitler dúfal, že nemecký protiútok rozdelí britskú a americkú armádu, Nemci dobyjú prístav, zastavia spojeneckú ofenzívu proti nim a najmä postup Američanov do vnútra Európy. Všetko nakoniec dopadlo inak, jednotka 1. tankovej divízie SS pod velením Himmlerovho osobného pobočníka Joachima Peipera spáchala jeden z najznámejších masakrov v tomto svetovom vojnovom konflikte. Neďaleko belgického mestečka Malmedy 17. decembra 1944 zastrelila v ardenskom lese desiatky amerických zajatcov.

Došlo k tomu vo chvíli, keď sa obrnená jednotka SS presúvala ku križovatke v dedine Baugnez neďaleko mesta Malmedy. Vtedy Nemci narazili na konvoj asi tridsiatich ľahko vyzbrojených vozidiel amerického delostreleckého pozorovacieho práporu. Začali okamžite na Američanov strieľať, tí však nemali proti nemeckej ťažkej vojenskej technike šancu ubrániť sa. Napriek tomu došlo k prestrelke, počas ktorej sa niekoľkým z amerických vojakov podarilo ujsť do neďalekého lesa alebo blízkej kaviarne, ostatných vrátane zdravotníkov prinútili vzdať sa, odzbrojili ich a zhabali im aj osobný majetok. Skôr než sa Peiperove jednotky pohli ďalej, údajne tento veliteľ zakričal na podriadených: „Pobite ich všetkých!“

Esesáci bojovej skupiny Peiper (Kampfgruppe Peiper) ešte predtým, ako prišli k dedine Baugnez, cestou k frontovej línii vraždili amerických vojnových zajatcov aj v ďalších menších belgických mestách, ktorými prechádzali. Zastrelili ich niekoľko desiatok a približne toľko aj zajali. Týchto zajatcov spolu s posádkou z prepadnutého amerického konvoja, asi 150, zoradili do poľa neďaleko križovatky a spustili na nich paľbu z guľometov.

Keď streľba utíchla, vojaci SS chodili medzi bezvládnymi telami a jednotlivými výstrelmi popravovali zranených amerických vojakov. Budovu kaviarne, v ktorej sa niektorým zajatcom podarilo ukryť, nacisti zapálili a strieľali na každého, kto sa pokúsil z plameňov uniknúť. Aj napriek tomuto neľudskému vyčíňaniu sa zachránilo vyše 40 Američanov. Časti z nich pomohli belgickí obyvatelia, ostatní sa dostali k vlastnému ženijnému práporu neďaleko mestečka Malmedy a tam podali veliteľom správu o spáchanom zverstve. Podľa spomínaného mesta sa táto udalosť označila ako malmédsky masaker. Viaceré zdroje udávajú rôzne čísla mŕtvych – ich počet je medzi 71 až 84.

Išlo o jednu z najväčších masových vrážd, aké nemecké jednotky spáchali v rámci druhého frontu v Normandii. Podľa niektorých pozorovateľov bol dôvodom neľudského zaobchádzania so zajatcami Hitlerov rozkaz, v ktorom očakával od nemeckých vojakov tvrdosť k nepriateľovi. Osvojil si ho aj Joachim Peiper a pred začiatkom bojových operácií pred svojimi jednotkami vyhlásil, že nemajú mať s nepriateľom ani s belgickým obyvateľstvom zľutovanie a zajatcov nemajú brať: „Nebudeme predsa ubytovávať zajatcov, musíme ukázať belgickým civilistom, že nepoznáme zľutovanie.“

Malmédsky masaker nebol jediný, pri ktorom zomierali americkí vojaci. Po vojne bol Peiper obvinený zo smrti 362 vojnových zajatcov a 111 civilistov. Jeho muži medzi 17. až 20. decembrom 1944 opakovane vraždili v Honsfelde, Büllingene či v Ligneuville.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Po ukončení vojny bol zriadený v bývalom koncentračnom tábore v Dachau americký vojenský tribunál, pred ktorým sa konali procesy s vojnovými zločincami. Od 16. mája do 16. júla 1946 stál pred ním aj Joachim Peiper a ďalších 73 vysokých vojenských dôstojníkov. Obžaloba im kládla za vinu malmédsky masaker a ďalšie vraždy počas bitky v Ardenách.

Viacerí nemeckí vojaci ako svedkovia vypovedali, že esesácky veliteľ Peiper minimálne v dvoch prípadoch nariadil zastrelenie vojnových zajatcov. Ten to popieral a tvrdil, že výpovede vojakov získali vyšetrovatelia bitím, mučením, zastrašovaním či vydieraním. Na druhej strane však pripustil, že k vraždeniu zajatcov došlo a on ako veliteľ bol zaň zodpovedný. Nakoniec sa Joachim Peiper k obvineniam priznal. Neskôr tvrdil, že nie preto, že by bol naozaj vinný, ale že už nemohol ďalej počúvať, ako stratili jeho spolubojovníci dôstojnícku česť a pri krížových výsluchoch zvaľovali vinu jeden na druhého. Dokonca pred vyšetrovateľmi objasnili aj také prípady zabíjania, pri ktorých nikto neprežil. Vyjadril sa, že cítil sklamanie a poníženie a vyhlásil: „Beriem za všetko zodpovednosť, pretože onedlho sa stanem slávnym.“ Svojím spôsobom mal pravdu. Keď ho súd 16. júla 1945 s ďalšími 41 dôstojníkmi uznal za vinného a odsúdil na trest smrti obesením, v nemeckých vysokých kruhoch sa spustili veľké protesty a v povojnovej tlači obrovské polemiky o hrdelnom treste pre Peipera i ostatných.

Na základe toho veliteľ americkej armády v Nemecku tridsiatim zmenil trest na doživotie. Na to zareagoval obhajca Nemcov, americký vojenský prokurátor Willis M. Evertt, a odvolal sa na Najvyšší súd USA so žiadosťou zmeniť aj zostávajúcim dvanástim odsúdeným tresty na doživotie. Dôvodil, že všetky rozsudky trestu smrti sa opierali o nezákonne a podvodne získané priznania. Kenneth Royall, minister vojny USA, vytvoril nezávislú vyšetrovaciu komisiu, ktorá potvrdila slová obhajcu Evertta, a aj posledným dvanástim odsúdeným navrhla zmeniť tresty na doživotie. V prípade šiestich sa to stalo, ďalších šiestich predsa len čakal povraz. Patril medzi nich aj Peiper.

Päť rokov čakal na vykonanie rozsudku, ku ktorému nakoniec neprišlo. V rámci medzinárodných politických intríg nastalo v roku 1950 ďalšie prešetrovanie prípadu Peiper a spol. Tentoraz vstúpil na scénu americký Senát a okrem iných i neslávne známy senátor Joseph McCarthy. Spolu s pravicovým sudcom LeRoyom van Rodenom interpretovali súd s týmito nacistami ako „židovskú snahu pomstiť sa Nemcom“ a opäť vytiahli argumenty, že sa priznali iba na základe mučenia, hoci nikde o ňom neboli žiadne dôkazy.

Došlo to až tak ďaleko, že sa McCarthy obrátil na prezidenta Trumana a spýtal sa ho, či o tomto „idiotstve“ vie. Mal na mysli Peiperovo odsúdenie. Pod takýmto intenzívnym tlakom nakoniec esesáckemu veliteľovi zmenili trest na doživotie, v roku 1954 na 35 rokov, no za mrežami pobudol už iba dva roky, pretože v 1956 ho z väzenia prepustili.

Joachima Peipera sa na slobode hneď ujali bývalí esesáci. S ich pomocou si našiel prácu v automobilovom koncerne Porsche. No na svoju nacistickú minulosť nemienil zabudnúť. Postupne sa snažil vylepšovať povesť bojovej skupiny Peiper a o esesákoch tvrdil, že to boli úplne obyčajní vojaci, tak ako ostatní. Vyzdvihoval úspechy skupiny a zamlčiaval zločiny. Nepriznal sa ani s tým, že Kampfgruppe Peiper, ktorej velil, patrila do ozbrojených oddielov Waffen SS (Zbrane SS), čo malo byť elitné vojsko ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera. Počas Norimberského procesu boli oddiely pre krutosť a vojnové zločiny vyhlásené za zločineckú organizáciu.

Proti Peiperovým nacistickým názorom protestovali odbory automobilky a donútili firmu Porsche, aby ho v roku 1960 prepustila. Odišiel s tučným odškodným. Ďalšie zamestnanie našiel opäť v automobilke, tentoraz ako predajca spoločnosti Volkswagen. Minulosť ho však prenasledovala, najmä preto, že sa netajil svojimi nacistickými názormi, ktoré prekážali nielen kolegom, ale napríklad aj jeho susedom. V rámci Nemecka sa preto často sťahoval a ťažkal si aj na život v povojnovom Nemecku, nepáčil sa mu.

V roku 1964 sa ho pokúsili dostať pred súd Taliani za vypálenie obce Boves v roku 1943, kde podpálili 350 domov, za zabitie 21 obyvateľov a ďalších dvoch civilných vyjednávačov a deportovanie Židov zo severu Talianska. Nepochodili, pre nedostatok dôkazov bolo stíhanie proti nemu zastavené. Nakoniec v roku 1970 opustil Nemecko a presťahoval sa aj s manželkou do malej francúzskej dediny Traves. Zmenu krajiny odôvodnil takto: „Bol som nacista a zostal som ním. Dnešné Nemecko už nie je veľký národ, stalo sa provinciou Európy. Preto som sa presťahoval do Francúzska.“

Peiperovcom vydali úrady povolenie na pobyt do roku 1977. Usadili sa v dome, ktorý im prenajal bývalý dôstojník Waffen SS Erwin Ketelhut. Peiper pracoval ako prekladateľ a pustil sa aj do písania pamätí. Dlho si však pokojný dedinský život neužil, pretože ani na francúzskej pôde ho nacistické presvedčenie neopustilo. Vyjadrenia v tomto duchu upozornili na jeho osobu francúzskych komunistov. Tí odhalili jeho identitu a obrátili sa aj na denník L’Humanité. V ňom vyšiel článok o nacistickej minulosti Joachima Peipera aj to, že žije v obci Travers.

Na základe informácií z L’Humanité sa proti Peiperovi rozpútala nenávistná kampaň, ktorú viedli najmä komunisti. Po dedine kreslili hákové kríže a vedľa znaku SS písali jeho meno. Rozdávali ľuďom letáky, ktoré ho ukazovali ako nacistu s upozornením: „Ľudia z Travers, vojnový zločinec Peiper žije medzi nami.“ Dostával aj veľa anonymných listov, v ktorých sa mu pisatelia vyhrážali smrťou a podpálením domu. Na pouličnom múre sa objavil nápis: „Peiper, prídeme si po teba 14. júla,“ čo je dátum štátneho sviatku. Polícia mu ponúkla ochranu, no iba počas dňa, čo odmietol.

Nemecké veľvyslanectvo mu odporúčalo, aby na nejaký čas odišiel z Francúzska. Ani túto radu neakceptoval. Bol presvedčený, že ľudia, ktorí sa mu vyhrážajú, sú zbabelci a na nič sa neodvážia. Keď mu 13. júla neznámy hlas v telefóne oznámil, že do rána zhorí jeho dom, manželku posadil na najbližší vlak do Nemecka, na pošte podal niekoľko listov a aj nedokončený rukopis svojej knihy, ktorú adresoval bývalým spolubojovníkom z Waffen SS. Potom zašiel za Ketelhutom, aby zvážili situáciu. Bol presvedčený, že ak aj nejakí ľudia k jeho domu prídu, streľbou z pištole a malokalibrovky, ktoré vlastnil, ich odoženie. Ketelhut mu požičal ešte brokovnicu a prisľúbil, že bude sledovať okolie Peiperovho domu zo svojho obydlia. Vydržal asi do pol jedenástej v noci, potom šiel spať. Okolo jednej po polnoci sa zobudil na hasičské sirény. Horel Peiperov dom.

Keď sa nadránom podarilo požiar zlikvidovať, vnútri objavili hasiči obhorené nacistovo telo. V okolí domu našli vyšetrovatelia nábojnice zo všetkých troch zbraní, ktoré mal Peiper k dispozícii. Je evidentné, že sa pred útočníkmi bránil a tí, po založení požiaru na troch miestach, utiekli. Peiper sa ešte snažil zachrániť nejaké osobné veci a pri ich vynášaní z horiaceho domu sa udusil dymom. Páchateľov tohto činu nikdy neodhalili. Joachim Peiper zomrel ako 61-ročný, rodina ho pochovala v Bavorsku.

Odplata ho neminula: Nacistický zločinec Joachim Peiper zhorel vo vlastnom dome

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

Odplata ho neminula: Nacistický zločinec Joachim Peiper zhorel vo vlastnom dome

Súvisiace články

FOTO Jediný muž, ktorý fotil počas prvej svetovej vojny farebne

Konflikt, v ktorom vyhrali zvieratá: Populácia tučniakov rastie vďaka vojne

Zvláštne reálie letectva v prvej svetovej vojne: Výcvik bol nebezpečnejší než boj

Tvár po štyroch rokoch vojny: Z umelca sa stal zničený muž

Plameňomet v prvej svetovej vojne: Strašná zbraň, ktorá ničila nielen psychiku

FOTO Nemé tváre a prvá svetová vojna: Zvieratá zažívali ohromné krutosti

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás