MENU
Menu
Hyperinflácia vo Weimarskej republike.

Zaujímavosti Do obchodu s taškami plnými peňazí: Inflácia, ktorá viedla k vzostupu Hitlera

Byť miliardárom, ktorý si nemôže nič kúpiť, je zrejme dosť frustrujúce. Teraz nehovoríme o Billovi Gatesovi či Jeffovi Bezosovi. Pred takmer sto rokmi žili v Nemecku milióny multimiliardárov, ktorí doslova nevedeli, čo s peniazmi. Začiatok roka 1923 sa totiž niesol v znamení hyperinflácie.

Absurdná situácia sa začala rozvíjať niekedy uprostred prvej svetovej vojny. Nemecká vláda vtedy rozhodla, že na financovanie armády nebude používať peniaze daňových poplatníkov, ale radšej si ich požičia zo zahraničia. Nemci si boli istí, že dlh splatia, keď vyhrajú vojnu, zaberú priemyselne rozvinuté územia a donútia nepriateľov platiť reparácie.

Ako asi viete, plán im nevyšiel. Prehrali vojnu a obrovské dlhy nemali ako splácať. Versaillská mierová dohoda navyše na Nemcov uvalila platbu vojnových reparácii vo výške 132 miliárd mariek. Nemecko (presnejšie Weimarská republika) zareagovalo podobne ako niekoľko štátov pred ním a mnoho štátov po ňom: začalo tlačiť peniaze. Vo veľkom.

Za marky sa kupovali cudzie meny, ktoré slúžili na platbu reparácií. Množstvo mariek v obehu začalo rásť, ich kúpna cena však klesala. Inflácia sa najprv len pomaly zakrádala. Predvojnový kurz 4,2 marky za dolár stúpol na 48 mariek za dolár v deň podpísania Versaillskej mierovej zmluvy 28. júna 1919.

Ešte v prvej polovici roku 1922 sa dal za dolár získať 320 mariek. Koncom roka to už bolo 7400 mariek. V októbri 1923 sa kurz zastavil na úrovni ohromujúcich 4,2 bilióna mariek za dolár.

Už začiatkom roka 1923 však bola hyperinflácia v plnom prúde. Hodnota meny klesala každou minútou. Reštaurácie prestali tlačiť jedálne lístky, keďže cena jedla neustála rástla. Za šálku kávy ste zaplatili päťtisíc mariek, keď ste si po jej dopití objednali ďalšiu, stála deväťtisíc.

Lekári sa nechávali vyplácať v klobásach.
 

Matka poslala chlapca po dva bochníky chleba. Ten sa cestou do obchodu zastavil na ulici, aby si zahral futbal. Zdržanie spôsobilo, že už si mohol dovoliť kúpiť iba jeden bochník.

Muž z dediny neďaleko Berlína si išiel kúpiť topánky. Keď do mesta dorazil, za znehodnotené peniaze si mohol kúpiť akurát šálku kávy a lístok na autobus domov.

Zamestnanci si kvôli výplate nosili do práce tašky a batohy. Z roboty utekali do najbližšieho obchodu a menili peniaze za tovar, kým mali aspoň nejakú hodnotu.

Ľudia sa podobne ako v iných prípadoch, keď krajiny postihla hyperinflácia, utiahli k výmennému obchodu. Lekári sa nechávali vyplácať v klobásach, vajciach či uhlí, topánky sa menili za košele, kuchynský riad za kávu.

Je zvláštne, že Nemecko netrpelo nedostatkom tovarov, hoci neexistovala stabilná mena, za ktorú by sa dali kúpiť. Hodnotu si však držali cenné veci ako diamanty, zlato, starožitnosti či umelecké diela. Avšak čokoľvek, čo sa dalo vymeniť, bolo cenné. Rozšírili sa tak drobné krádeže, ľudia kradli prakticky čokoľvek od mydiel až po benzín.

Keď už sa situácia zdala byť neudržateľnou, vláda sa rozhodla pre radikálny krok. Marku nahradila novou menou - rentenmarkou. Tá bola krytá úvermi na poľnohospodársku a priemyselnú pôdu. Jej hodnotu fixne stanovili na predvojnový kurz 4,2 rentenmarky za dolár.

Americký spisovateľ Pearl S. Buck, ktorý sa v roku 1923 zdržiaval v Nemecku, napísal: „Mestá nikam nezmizli, domy neboli zbombardované a v ruinách, milióny ľudí však boli obeťami. Stratili majetky, úspory, boli zmätení a šokovaní z inflácie. Nechápali, čo sa im stalo, kto je ich nepriateľ a kto ich porazil. Stratili sebaistotu a pocit, že si budú pánmi, ak budú dostatočne tvrdo pracovať. Stratili staré hodnoty morálky, etiky i slušnosti."

Nemecko sa postupne vrátilo do bežných koľají, krajina však už nikdy nebola rovnaká. Stratené úspory už ľudia nedostali späť. Nálada v spoločnosti sa zmenila a Adolf Hitler to neskôr brilantne využil vo svoj prospech.