Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Pamätník Inez Clarkovej je zvláštny a trochu strašidelný. Ide o sochu mladého dievčaťa, ktoré drží slnečník a sedí na podstavci pri jednom z hrobov na chicagskom cintoríne Graceland. Skutočnosť, že sochu obklopuje vitrína zo skla, ju robí záhadnejšou. Socha dievčatka údajne pravidelne ožíva a skúma cintorín počas búrlivého počasia. Ochrankári tvrdia, že v noci zmizne, ale ráno už je na svojom mieste. Je tu však ďalšia záhada, ktorá pamätník obklopuje. Kto vlastne leží v hrobe? Na tabuli je síce nápis „Inez Clarke 1873-1880“, ale Helen Sclairová, expertka na cintoríny v Chicagu tvrdí, že v skutočnosti do hrobu pochovali malého chlapca menom Amos Briggs.

Ruské mesto mŕtvych leží v jednom z piatich horských hrebeňov rozdeľujúcich pohorie Kaukaz. Ide o zhluk tehlových domov so špicatými strechami a jediným oknom, ktoré obklopuje poľnohospodárska pôda a kaskádovité vrcholy útesov. Mesto mŕtvych, oficiálne známe ako dedina Dargavs, je domovom hrobov desaťtiíc tiel. Za jeho vznikom stojí viacero teórií. Jedna tvrdí, že počas moru v domoch umiestnili do karantény infikovaných obyvateľov, ktorí v nich čakali na smrť. Podľa ďalšej teórie začali stavať tieto nadzemné krypty podobné domom miestni obyvatelia počas mongolsko-tatárskej invázie v 13. storočí, aby ušetrili priestor. Tretia teória naznačuje, že miesto vytvorili migrujúci Sarmati, ktorí sa usadili v južnom Rusku a pochovávali mŕtvych nad zemou v súlade s indo-iránskou tradíciou.

Ruská grófka chcela mať v hrobke spoločnosť

Jelizaveta Demidovová je potomkom ruskej priemyselníckej rodiny, ktorá obchodovala so soľou a kožušinami a vydala sa za ruského grófa Nikolaja Nikitiča Demidova, ktorý bol tiež dedičom priemyselného majetku. Manželstvo sa však rozpadlo a pár sa rozišiel. Jelizaveta odišla žiť do Paríža, kde zomrela v roku 1818 vo veku 40 rokov. Hoci o jej živote veľa nevieme, posledné želanie trochu naháňa strach. Po smrti grófky ostali príbuzní šokovaní, keď zistili, že závet obsahuje klauzulu, podľa ktorej milióny frankov získa osoba, ktorá strávi rok a deň v jej hrobke vedľa rakvy na cintoríne Père Lachaise v Paríži. Mnoho ľudí sa o to pokúsilo v snahe rýchlo zbohatnúť, avšak „misiu“ nikto nedokončil, hoci záujemcovia sa hlásili až do roku 1900.

Florence Irene Fordová zomrela na žltú zimnicu v roku 1871, keď mala len desať rokov. Počas života sa bála búrky a vždy sa ponáhľala pritúliť k matke. Keď zomrela, matka požiadala, aby do hrobky umiestnili pri hlave dcéry malý sklenený panel. Trochu strašidelné, však? Potom však požiadala, aby jej zo zadnej časti hrobu zabezpečili prístup k zakopanej rakve po úzkych schodoch. Na vrchu schodiska nainštalovali kovové padacie dvere, aby ich mohla počas búrky zavrieť a chránila dcéru i seba pred vetrom a dažďom, keď pri nej sedela a čítala jej alebo spievala. Hrob Florence Irene Fordovej sa nachádza na cintoríne Natchez City Cemetery v Adams County, Mississipi.

Père Lachaise nie je obyčajný cintorín. Je to najväčší parížsky cintorín, ktorý postavil Napoleon v roku 1804 a zaberá viac ako 40 hektárov pôdy. Je domovom mnohých ikonických hrobiek a miestom posledného odpočinku mnohých hudobníkov, hercov, spisovateľov a interpretov. Jednou zo zaujímavých je aj hrobka Fernanda Arbelota, ktorý zomrel v Paríži v roku 1942. Arbelot si prial mať na hrobe pomník, ktorý znázorňuje ako hľadí na svoju manželku. Hrobka preto zobrazuje ležiaceho muža, ktorý drží v rukách hlavu bez tela a hľadí do jej chladných, kamenných očí. Epitaf znie: „Boli ohromení krásnou cestou, ktorá ich viedla na koniec života“. Podľa jedného príbehu údajne Arbelot pomohol urýchliť stavbu pamätníka tým, že zabil svoju ženu a potom spáchal samovraždu. Pomník navrhol belgický sochár Adolphe Wansart v roku 1946.

Pozdĺž brehov rieky Níl v púšti vo východnom Sudáne stoja stovky starovekých pyramíd. Ide o hrobky kráľov a kráľovien, vládcov kráľovstva Kush, ktoré sú obrovskou atrakciou pre turistov. Pyramídy postavili pred 2700 až 2300 rokmi s ozdobnými prvkami z kultúr faraónskeho Egypta, Grécka a Ríma. Od pyramíd v Egypte sa líšia štýlom stavby. Pyramídy so strmým sklonom, postavené z pieskovca a žuly, obsahujú kaplnky a pohrebné komory zdobené ilustráciami a nápismi vytesanými v hieroglyfoch a merojskom písme, ktoré oslavujú život panovníkov v Meroe – bohatom meste Nílu a sídle moci Kush, starovekého kráľovstva a súpera Egypta.

Williama Jeffreysa zvolili do senátu Severnej Karolíny v roku 1844, keď mal iba 28 rokov. Asi o rok neskôr dostal horúčku a počas choroby mal halucinácie a fóbiu z toho, že ho pochovajú do zeme, kde ho zožerú červy. Preto si prial, aby ho pochovali v skale. Spočiatku ho nikto nebral vážne, pretože bol mladý a všetci očakávali, že chorobu prekoná. Ale ako dni plynuli, Jeffreys slabol, a tak otec súhlasil s jeho žiadosťou. Kamenárovi trvalo viac ako rok, kým do skaly hrobku vytesal. Vytvoril aj mramorovú dosku s nápisom na jeho počesť. Jeffreys zomrel 3. októbra 1845.