V lete 1953 vyhnala kanadská vláda z regiónu Severný Quebec desať inuitských rodín. Poslala ich na sever do arktických oblastí asi dvetisíc kilometrov od ich pôvodných domovov s tvrdením, že na danom mieste budú mať lepšie podmienky na lov a život. Uistila ich, že ak sa do dvoch rokov nezabývajú, môžu sa vrátiť domov. Vláda ale sľub nedodržala. Inuiti sa desaťročia borili s ohromnými úskaliami každodennej existencie, bojovali s extrémnym chladom, hladom aj chorobami, ale vrátiť sa nemohli. Žili tak ďaleko od civilizácie, že cestu späť by nezvládli.

Kanadská vláda argumentovala tým, že išlo o humanitárne gesto pomoci hladujúcim Inuitom. Vraj im chcela pomôcť udržať si „pôvodný“ štýl života. A čo išlo naozaj? Kanada si jednoducho chcela zabezpečiť suverenitu nad svojimi najsevernejšími regiónmi, a tak do mimoriadne nehostinných končín presídlila pôvodných obyvateľov.

Úrady vybrali rodiny, ktoré poberali od štátu dávky. Dodnes sa presne nevie, akým spôsobom prebiehal výber konkrétnych rodín, vláda ale tvrdí, že všetci účastníci „projektu“ s účasťou dobrovoľne súhlasili. Inuiti tvrdia opak. Presídlenie vraj bolo násilné a v Severnom Quebecu sa im páčilo. Žili v mestečku Inukjak s asi 500 obyvateľmi, ktoré bolo pomerne dôležitým regionálnym centrom. Malo vlastné rádio, meteorologickú stanicu, prístav, obchod, školu aj kostol a zároveň bolo tradičným miestom inuitského lovu a rybárčenia.

Vláda presídlila dovedna desať inuitských rodín: sedem z Inukjaku a tri z Baffinovho ostrova, ktorý sa nachádza ešte severnejšie než Inukjak. Tieto tri rodiny mali zvyšných sedem naučiť, ako prežiť v mimoriadne chladných podmienkach kanadského arktického severu.

Rodiny sa mali rozdeliť do dvoch osád, ale tento fakt pred nimi úrady tajili až do momentu, keď už nebolo cesty späť. Štyri rodiny z Inukjaku a dve rodiny z Baffinovho ostrova, dovedna 32 ľudí, putovalo do osady Craig Harbour na ostrove Ellesmere. Neskôr sa presunuli asi 50 kilometrov na západ. Zvyšné rodiny (22 ľudí) bolo presídlených do Resolute Bay na ostrove Cornwallis, kde bola malá meteorologická stanica a pristávacia plocha pre malé lietadlá. V roku 1955 sa k nim pridalo ďalších šesť rodín, jedna putovalo do Craig Harbouru, zvyšok do Resolute Bay.

Rodiny v Craig Harboure mali od začiatku problém prežiť. Miesto bolo pusté, neboli tu žiadne budovy a len málo zvierat, s ktorými by predtým prichádzali do styku. Mesiace počas polárnej noci trávili v tme, na 24 hodín svetla počas polárneho dňa tiež neboli zvyknutí.

„Rodičia sa roky cítili ako v pasci,“ spomenul v jednom z rozhovorov Larry Audlaluk, ktorý mal len dva roky, keď sa ocitol v Craig Harboure. „Bolo to pre nich strašné. Museli sa naučiť pripraviť na polárnu noc a to všetko počas dní, ktoré boli veľmi krátke.“ V Severnom Quebecu boli Inuiti zvyknutí jesť napríklad ostružiny a loviť husi a kačky. Na ostrove Ellesmere nič z toho nebolo. Na Audlalukovho otca malo presídlenie taký neblahý vplyv, že zomrel len desať mesiacov potom, ako sa ocitol v Craig Harboure.

Inuitov napokon zachránil, keď objavili migračné trasy veľrýb. Vďaka ich lovu dokázali prežiť.

Až koncom 70. rokov sa mohli násilne presídlení Inuiti vrátiť domov, často však na vlastné náklady. Od vlády začali požadovať kompenzáciu vo výške desať miliónov dolárov a rastúci tlak verejnosti napokon spôsobil, že úrady sa podvolili. Až v roku 2010 sa ale kanadská vláda oficiálne ospravedlnila tým, ktorých využila pre vlastný prospech.