Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

V lete roku 1812 sa Napoleon Bonaparte vydal na jednu z najslávnejších vojenských kampaní v dejinách: inváziu do Ruska. Napoleon sa so svojou Grande Armée snažil podriadiť si obrovské územie Ruskej ríše zabezpečiť si nadvládu nad Európou. Keď však jeho légie pochodovali na východ, nevedomky sa blížili k protivníkovi, ktorý bol neúprosnejší než akákoľvek iná armáda: k nemilosrdnej ruskej zime.

Napoleonova invázia začala priaznivo, jeho vojská rýchlo postupovali na ruské územie a cestou vyhrali niekoľko kľúčových bitiek. Keď však leto prešlo do jesene a na obzore sa objavila ruská zima, vojnové osudy sa dramaticky zmenili. Grande Armée bola zle pripravená na drsné podmienky, ktoré ju čakali, a ocitla sa v situácii, keď musela čeliť nielen ruskej armáde, ale aj nemilosrdným prírodným živlom.

S klesajúcou teplotou a stúpajúcou snehovou pokrývkou sa logistické problémy spojené so zásobovaním takej obrovskej armády stali neprekonateľnými. Nedostatok potravín sa ešte viac prehĺbil a absencia vhodného zimného oblečenia viedla k vzniku epidémií. Kedysi mocná Grande Armée sa ocitla oslabená a demoralizovaná, jej rady boli zdecimované krutou zimou a neúprosným ruským odporom.

Zlomovým momentom bola <a rel="noopener" href="https://magazin.pluska.sk/spektrum/slavna-bitka-pri-borodine-napoleonov-zly-sen" target="_blank">bitka pri Borodine v septembri 1812</a>, kde sa Napoleonovi napriek víťazstvu nepodarilo ruskú armádu definitívne poraziť. Blížiaca sa zima a oslabené zásobovanie línie donútili Napoleona urobiť osudové rozhodnutie pochodovať na Moskvu v nádeji, že prinúti cára Alexandra I. podriadiť sa. Keď však Napoleon dorazil do mesta, našiel ho opustené a v plameňoch, ktoré zapálili ustupujúce ruské jednotky.

Keďže krutá ruská zima stále viac zvierala Napoleonovu armádu uväznenú hlboko na nepriateľskom území, nastal zúfalý ústup. Ten sa stal strastiplným pochodom, ktorý poznačili neutíchajúce ruské útoky, hlad a mráz. V čase, keď Napoleonove roztrhané zvyšky dosiahli bezpečie západnej hranice, bola Grande Armée takmer zničená a jej kedysi mocné rady sa zmenšili na zlomok svojej niekdajšej slávy.

V lete roku 1588 vyplávala z prístavov španielska Armada s ambíciou zabezpečiť si námornú nadvládu a zraziť Anglicko na kolená. Flotila, ktorej velil vojvoda Medina Sidonia, pozostávala z viac ako 130 lodí a takmer 20-tisíc vojakov. Preplavila sa cez Atlantický oceán k anglickým brehom, keď však vplávala do Lamanšského prielivu, zistila, že ju nemilosrdne prenasleduje anglické námorníctvo.

V nasledujúcom boji bolo poškodených mnoho španielskych plavidiel, napriek tomu sa ale Angličanom nepodarilo preniknúť cez obrannú formáciu Armady a španielska flotila dosiahla Calais na pobreží Francúzska. Sidonia dúfal, že sa tu stretne s inváznou armádou vojvodu z Parmy.

Práve v Calais sa anglickej flotile pod velením sira Francisa Drakea a lorda Howarda podarilo spôsobiť Armade značné škody, keď sa im podarilo podpáliť niekoľko španielskych lodí. Náhly požiar spôsobil, že španielsku flotilu zachvátila vlna paniky. Niekoľko lodí odrezalo kotvy, aby uniklo požiaru, a celá flotila musela utiecť na otvorené more.

Keď sa Armada rozpadla, Angličania začali ďalšiu námornú ofenzívu známu ako bitka pri Gravelines, v ktorej španielska flotila utrpela ťažké straty. Bez podpory vojvodu z Parmy a so strateným kotviskom sa Medina Sidonia rozhodol ustúpiť späť do Španielska, ale ich cesta domov sa ukázala byť ešte nebezpečnejšia než Angličania. Armáda vyplávala s úmyslom držať sa západne od pobrežia Škótska a Írska, ale Golfský prúd ju zatlačil do Severného mora.

Pri Škótsku flotila narazila na silný západný vietor, ktorý mnohé z poškodených lodí zahnal ďalej k záveternému pobrežiu. Keďže počas úteku pred anglickými ohnivými loďami pri Calais opustili veľa kotiev, mnohé lode nedokázali ostať na otvorenom mori a rozbilo ich o skaly. V čase, keď sa zvyšky Armady vrátili do Španielska, bola flotila už len tieňom svojej bývalej podoby. Viac lodí a mužov stratila v chladnom a búrlivom počasí ako v priamom boji.<br>

Mongolské invázie do Japonska (1274 a 1281)

V 13. storočí sa Mongolská ríša pod vedením Kublajchána snažila rozšíriť svoju nadvládu po celom známom svete. Jedným z najambicióznejších počinov ríše bola invázia do Japonska. Napriek ohromujúcej sile mongolských vojsk však tieto ambície nezničili meče samurajov ani múry pevností, ale sila samotnej prírody.

Prvá z mongolských invázií do Japonska sa uskutočnila v roku 1274, keď mohutná flotila mongolských a kórejských lodí pozostávajúca z približne 900 plavidiel vyplávala smerom k japonským ostrovom. Keď sa mongolská armáda priblížila k brehom Kjúšu, stretla sa s prudkým tajfúnom, ktorý je v japonskom folklóre známy ako „<a rel="noopener" href="https://magazin.pluska.sk/spektrum/pribeh-pilota-kamikadze-ktoreho-mrazi" target="_blank">kamikadze</a>“ alebo „božský vietor“

 Búrka udrela so zničujúcou silou, rozprášila mongolské lode a spôsobila ich posádkam veľké straty. Odhaduje sa, že sa utopilo 13-tisíc mužov a približne tretina lodí sa potopila. Mongolské invázne sily oslabené búrkou museli ustúpiť.

Mongolov prvý neúspech neodradil a v roku 1281 podnikli druhú inváziu do Japonska, tentoraz s ešte väčšou flotilou - viac ako 4 400 lodí a 140-tisíc mužov. Japonci medzitým postavili morský val, aby sa ochránili pred budúcimi útokmi.

Mongolom sa kvôli hradbám nepodarilo nájsť žiadne vhodné vyloďovacie pláže a flotila zostala celé mesiace na hladine a vyčerpala svoje zásoby, kým hľadala oblasť na vylodenie. Po mesiacoch udrel ďalší veľký tajfún, ktorý zdecimoval mongolskú flotilu, potopil stovky lodí a utopil tisíce mužov. Mongoli už nikdy nezaútočili na Japonsko a viac ako 70 -tisíc mužov sa údajne ocitlo v zajatí.

Nacistická invázia do Ruska (operácia Barbarossa, 1941)

Nacistická invázia do Ruska s krycím názvom Operácia Barbarossa začala 22. júna 1941 s cieľom dobyť Sovietsky zväz a zabezpečiť dôležité zdroje pre nemeckú vojnovú mašinériu. Hoci počas invázie nemecké sily spočiatku rýchlo postupovali, nakoniec pri zmarení ich ambícií zohrala významnú úlohu krutá ruská zima.

Spočiatku nemecké sily dobre postupovali, keď sa tlačili hlboko do sovietskeho územia. S pomocou Luftwaffe, ktorá bombardovala sovietske letiská, delostrelecké pozície a sústredené vojská, sa rýchlo zmocnili rozsiahlych území vrátane Kyjeva, Charkova, Sevastopoľa a Odesy. V prípade Leningradu mal Hitler obzvlášť diabolský plán - nariadil vyhladovať mesto, aby sa podriadilo. Obliehanie malo trvať 890 dní.

Po spustošení Krymu a Leningradu sa Hitlerove vojská presunuli k Moskve. Keď však dosiahli prístupy k Moskve, nemecké formácie sa spomalili. Jesenné dažde zmenili prašné cesty na rieky blata.

Toto obdobie, známe ako „rasputica“ alebo „obdobie bahna“, vážne obmedzovalo mobilitu nemeckej armády. Blatistý terén sťažoval manévrovanie vozidiel, zabrzdil tanky a nákladné autá a spomalil postup nemeckých jednotiek. Zásobovacie línie sa natiahli a úsilie o doplnenie zásob sa často oneskorilo alebo narušilo kvôli náročným podmienkam.

Po dažďoch nasledovala ruská zima, ktorá priniesla extrémne nízke teploty, často klesajúce hlboko pod bod mrazu. Nemeckí vojaci boli zle vybavení na zimné boje, trpeli omrzlinami, podchladením a inými neduhmi spôsobenými chladom. V mrazivých podmienkach ťažko fungovalo aj vybavenie a stroje, čo viedlo k mechanickým poruchám a haváriám.

Sovietsky zväz využil nepriaznivé zimné počasie a začal protiútok. Červená armáda, ktorá sa lepšie prispôsobila zimným podmienkam a bola vybavená zimným oblečením a výstrojom, podnikla sériu úspešných útokov, ktoré zatlačili nemecké sily späť a spôsobili im veľké straty. Drsné poveternostné podmienky ešte znásobili ťažkosti, ktorým nemecká armáda čelila, a prispeli k jej konečnému ústupu a zvratu na východnom fronte.

Anglická invázia do Francúzska (Čierny pondelok, 1360)

Anglický kráľ Eduard III. začal v roku 1360 vojenskú kampaň proti Francúzsku v rámci prebiehajúceho konfliktu známeho ako storočná vojna. Angličania sa snažili rozšíriť svoje územné držby vo Francúzsku a Eduard III. viedol svoju armádu smerom k Parížu. Všetky pokusy vylákať obrancov Paríža na čele s francúzskym dauphinom Karolom do otvoreného boja sa však ukázali ako márne. 

Francúzi tvrdohlavo odmietali opustiť bezpečie svojich mestských hradieb, čím zmarili Eduardove ambície. Eduardova armáda, rozzúrená odmietnutím Francúzov zapojiť sa do boja, spustošila okolitú krajinu, keď tiahla ku katedrálnemu mestu Chartres.

Na Veľkonočný pondelok 13. apríla dorazili Eduardove vojská k bránam Chartres, aby sa stretli s ďalším odmietnutím francúzskych obrancov postaviť sa im v poli. Namiesto toho Francúzi ustúpili za hradby a nechali anglickú armádu, aby sa utáborila na otvorenej planine za mestom.

Keď nastala noc, obloha začala šumieť a rozpútala sa nevídane silná búrka. Dážď sa začal valiť v prúdoch a na anglický tábor sa valili obrovské krúpy. Krúpy, niektoré veľké ako slepačie vajcia, ničivou silou búšili do armády, trhali stany a ničili batožinové vlaky. Anglickí vojaci mali pred búrkou len málo úkrytov, preto utrpeli veľké straty a takmer tisíc mužov a až šesťtisíc koní padlo za obeť neúprosnému náporu.

Eduard III. bol presvedčený, že búrka je božím znamením proti jeho vojenským snahám, a preto sa údajne počas vrcholiacej búrky modlil na kolenách ku katedrále Panny Márie v Chartres.

Nasledujúci deň prišiel do anglického tábora Androuin de La Roche s mierovými návrhmi. Eduard III. pokorený katastrofálnymi udalosťami búrky súhlasil s rokovaniami. O tri týždne neskôr podpísal mierovú zmluvu s Francúzmi, vzdal sa nároku na francúzsky trón a ukončil počiatočnú fázu storočnej vojny.

Najznámejšie prípady armád, ktoré porazil hnev prírody

Noel

Autor článku

Noel

Plus TV

Victoria Garin: Vďaka svojmu telu zarába nemalé peniaze

Zbalíte kufre: Zábery, ktoré vo vás prebudia dobrodruha

Slávne rýchlovlaky uľahčujú cestovanie, v ktorom ste sedeli?

Výber pre vás