K ľuďom bližšie
Rodinná firma z Dunajskej Stredy začala na Slovensku piecť biele bagety. Dnes to znie smiešne, ale na začiatku deväťdesiatych rokov sa aj v médiách ozývalo kopu hlasov, že biele bagety na našom „rožkožravom“ trhu nemôžu mať úspech a že ani takú múku, akú na ne treba, u nás nemáme. Povedali odborníci, znalci výživy, starí pekári… „Na Slovensku máme veľmi dobrú múku. Naša spoločnosť používa iba múky z domácej produkcie. Nevozíme ju zo zahraničia. Máme na dosah poklad, ktorému aj hovoríme: Žitný ostrov. Uprednostňujeme kvalitných slovenských dodávateľov na všetky zložky, ktoré potrebujeme. Mimochodom: Najmodernejší a najväčší mlyn máme neďaleko v Kolárove. Tak kam by sme chodili?“
Dnes už bagety nikto nerieši. Sú všade. Filozofia rodinnej firmy je založená na postupnom raste s uistením sa, že to pôjde. Keď už im pivničná garáž bola málo, presťahovali sa do väčších prenajatých priestorov v meste. „V strýkovej garáži už asi stojí auto. Nebol som tam dobrých pätnásť rokov,“ smeje sa Ladislav Ambrovics. Po bagetách prišli ďalšie druhy pečiva a chleba. „Otec bol vždy experimentátor. Rozmýšľal, ako urobiť veci ešte lepšie a ešte efektívnejšie. Napríklad, ako zamraziť takmer hotový výrobok a upiecť ho k ľuďom bližšie.“
Dodávky mrazených polotovarov do obchodných prevádzok, kde by sa dopekali, sa tiež spočiatku stretli s nepochopením. Opäť prišli k slovu odborníci a kritické hlasy. Zmrazené, či sčasti upečené a zmrazené cesto vraj stráca nielen na kvalite, ale aj na chuti a dopečený produkt nevydrží tak dlho, ako keď ho pekár upečie a hneď predá. Vraj v tej zmrazenej hmote musí byť kopa zdravie ohrozujúcich éčok. „Otec sa spočiatku stretol s nepochopením, ale v súčasnosti máme pestrú ponuku výrobkov, ktoré sú zmrazené a nie sú v nich vôbec žiadne éčka. Na výrobu cesta nám stačia len: múka, voda, soľ a kvasnice či kvások. Je to paradox, ale jednoduché a kvalitné cesto bez éčok vydrží dlhšie, ako to s dochucovacími a dofarbujúcimi éčkami. Samozrejme, ak je to éčko konzervant, tak si výrobok môžete odložiť aj na celé roky.“
Chlieb či pečivo nemajú vydržať roky. Stačí, ak sú dobré a ideálne aj čerstvo dopečené. „Vlnu nepochopenia mrazenia sme museli prežiť, ale nevzdávali sme sa. Otec náhodou navštívil v zahraničí malú pekárničku, kde predávali maličké výrobky a na štyri hodiny sa v nej doslova stratil. Pozeral, premýšľal, vzal si papier, ceruzku a vypočítal základnú ekonomiku takej pekárne. Nakoniec sa skontaktoval s majiteľom, že by rád tento koncept priniesol na Slovensko. V roku 1999 som už mal brigádu v našej novej továrni mrazeného minipečiva.“
Pokračovanie na ďalšej strane...
