Ešte ho neodviedli. Vybrané kúsky si nakoniec kúpi a s rozkošou ich ochutnáva. Už na budúci rok by chcel vrátiť do niektorých výrobkov rodinnej pekárne poctivé maslo namiesto margarínov. Vraj na to dozrel čas. Chlieb je symbolom spokojnosti, keď je ho dostatok. Je aj hrozbou, či dokonca vyhrážkou, že naň nebudeme mať dosť peňazí, keď zdražie, alebo že obilie zdražie a budeme si musieť priplatiť. Keď sa povie, že nebudeme mať čo do úst, máme na mysli práve chlieb ako základ nášho stravovania. Keď si ho „berú do úst“ politici, je to hotová katastrofa.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Garážová firma

Rodinný podnik, dnes Minit Slovakia, z Dunajskej Stredy má korene hlboko v pivničnej garáži. Vyučený elektroinžinier František Ambrovics spoločne s bratom Jurajom založili firmu Ambropek. Bolo to v roku 1991. Súčasný výkonný riaditeľ, syn zakladateľa, Ladislav Ambrovics, mal vtedy sedem rokov. „Prirodzene som sa zaujímal, čo robia moji rodičia, najmä môj otec, a chcel som mu byť čo najbližšie.“ Františka Ambrovicsa po nežnej revolúcii vyhodili z práce. Možno rozmýšľal, že nebude mať na chlieb, tak sa rozhodol, že si ho upečie.

Zakladateľ rodinného podniku FRANTIŠEK AMBROVICS uprostred.
Zakladateľ rodinného podniku FRANTIŠEK AMBROVICS uprostred.
Zdroj: MINIT SLOVAKIA

„Nemal žiadny kapitál. Našej rodine sa nepodarilo nič privatizovať. To, čo máme, má pôvod v pivničnej garáži môjho strýka Juraja. V našom kraji je normálne, že máme pri rodinných domoch garáž v pivnici s prudkým nájazdom. Otec rozmýšľal, že ľudia predsa potrebujú potraviny stále. Otvoriť pekáreň nevyžadovalo ani veľký kapitál pre začiatok. Otec s mamou sa vybrali na veľtrh v Brne pozrieť si možných dodávateľov strojno-technických zariadení. So sestrou nás pár dní nechali u starých rodičov. V Brne našli francúzskeho dodávateľa malých pekárenských zariadení. Hneď s ním podpísali zmluvu na pekáreň. Až potom sa zamysleli, ako mu zaplatia. Skladala sa celá naša veľmi široká rodina. Takto sme dokázali zaplatiť prvú splátku.“ Prvý mesiac po spustení výroby mali ťažký. Odbytové kanály bolo treba vybudovať. „Zásobovali sme oblasť Dunajskej Stredy a dedinky v okolí.“

Hovorí sa, že na upečenie chleba, ktorý by chutil, treba majstra pekára, ktorý má cit pre receptúru. „Odporúčané receptúry nám poskytol dodávateľ zariadenia, ktorý tiež potrebuje spokojných zákazníkov, aby sa mu darilo. V začiatkoch k nám poslal aj technikov a pekárov. Otec s bratom si rozdelili úlohy. Brat sa staral o logistiku a rozvoz a otec mal na starosti výrobu. Ešte pred tým, než sme napiekli prvé chleby, vycestoval do Rakúska a do Nemecka. Mal dohodnuté návštevy v pekárňach, kde sa učil piecť základné produkty. Samozrejme, ako elektroinžinier, nemal ani potuchy, ako na to. Už keď sme piekli, prihlásil sa na štandardný pekárenský kurz na Slovensku, kde získal titul majster pekár.“

Pokračovanie na ďalšej strane...