Ešte ho neodviedli. Vybrané kúsky si nakoniec kúpi a&nbsp;s&nbsp;rozkošou ich ochutnáva. Už na budúci rok by chcel vrátiť do niektorých výrobkov rodinnej pekárne poctivé maslo namiesto margarínov. Vraj na to dozrel čas. Chlieb je symbolom spokojnosti, keď je ho dostatok. Je aj hrozbou, či dokonca vyhrážkou, že naň nebudeme mať dosť peňazí, keď zdražie, alebo že obilie zdražie a&nbsp;budeme si musieť priplatiť. Keď sa povie, že nebudeme mať čo do úst, máme na mysli práve chlieb ako základ nášho stravovania. Keď si ho „berú do úst“ politici, je to hotová katastrofa.

Rodinný podnik, dnes Minit Slovakia, z&nbsp;Dunajskej Stredy má korene hlboko v&nbsp;pivničnej garáži. Vyučený elektroinžinier František Ambrovics spoločne s&nbsp;bratom Jurajom založili firmu Ambropek. Bolo to v&nbsp;roku 1991. Súčasný výkonný riaditeľ, syn zakladateľa, Ladislav Ambrovics, mal vtedy sedem rokov. „Prirodzene som sa zaujímal, čo robia moji rodičia, najmä môj otec, a chcel som mu byť čo najbližšie.“&nbsp;Františka Ambrovicsa po nežnej revolúcii vyhodili z&nbsp;práce. Možno rozmýšľal, že nebude mať na chlieb, tak sa rozhodol, že si ho upečie.

„Nemal žiadny kapitál. Našej rodine sa nepodarilo nič privatizovať. To, čo máme, má pôvod v&nbsp;pivničnej garáži môjho strýka Juraja. V&nbsp;našom kraji je normálne, že máme pri rodinných domoch garáž v&nbsp;pivnici s&nbsp;prudkým nájazdom. Otec rozmýšľal, že ľudia predsa potrebujú potraviny stále. Otvoriť pekáreň nevyžadovalo ani veľký kapitál pre začiatok. Otec s&nbsp;mamou sa vybrali na veľtrh v&nbsp;Brne pozrieť si možných dodávateľov strojno-technických zariadení. So sestrou nás pár dní nechali u&nbsp;starých rodičov. V&nbsp;Brne našli francúzskeho dodávateľa malých pekárenských zariadení. Hneď s&nbsp;ním podpísali zmluvu na pekáreň. Až potom sa zamysleli, ako mu zaplatia. Skladala sa celá naša veľmi široká rodina. Takto sme dokázali zaplatiť prvú splátku.“ Prvý mesiac po spustení výroby mali ťažký. Odbytové kanály bolo treba vybudovať. „Zásobovali sme oblasť Dunajskej Stredy a&nbsp;dedinky v&nbsp;okolí.“

Hovorí sa, že na upečenie chleba, ktorý by chutil, treba majstra pekára, ktorý má cit pre receptúru. „Odporúčané receptúry nám poskytol dodávateľ zariadenia, ktorý tiež potrebuje spokojných zákazníkov, aby sa mu darilo. V&nbsp;začiatkoch k&nbsp;nám poslal aj technikov a&nbsp;pekárov. Otec s&nbsp;bratom si rozdelili úlohy. Brat sa staral o&nbsp;logistiku a&nbsp;rozvoz a&nbsp;otec mal na starosti výrobu. Ešte pred tým, než sme napiekli prvé chleby, vycestoval do Rakúska a&nbsp;do Nemecka. Mal dohodnuté návštevy v&nbsp;pekárňach, kde sa učil piecť základné produkty. Samozrejme, ako elektroinžinier, nemal ani potuchy, ako na to. Už keď sme piekli, prihlásil sa na štandardný pekárenský kurz na Slovensku, kde získal titul majster pekár.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Rodinná firma z&nbsp;Dunajskej Stredy začala na Slovensku piecť biele bagety. Dnes to znie smiešne, ale na začiatku deväťdesiatych rokov sa aj v&nbsp;médiách ozývalo kopu hlasov, že biele bagety na našom „rožkožravom“ trhu nemôžu mať úspech a&nbsp;že ani takú múku, akú na ne treba, u&nbsp;nás nemáme. Povedali odborníci, znalci výživy, starí pekári… „Na Slovensku máme veľmi dobrú múku. Naša spoločnosť používa iba múky z&nbsp;domácej produkcie. Nevozíme ju zo zahraničia. Máme na dosah poklad, ktorému aj hovoríme: Žitný ostrov. Uprednostňujeme kvalitných slovenských dodávateľov na všetky zložky, ktoré potrebujeme. Mimochodom: Najmodernejší a&nbsp;najväčší mlyn máme neďaleko v&nbsp;Kolárove. Tak kam by sme chodili?“

Dnes už bagety nikto nerieši. Sú všade. Filozofia rodinnej firmy je založená na postupnom raste s&nbsp;uistením sa, že to pôjde. Keď už im pivničná garáž bola málo, presťahovali sa do väčších prenajatých priestorov v&nbsp;meste. „V&nbsp;strýkovej garáži už asi stojí auto. Nebol som tam dobrých pätnásť rokov,“ smeje sa Ladislav Ambrovics. Po bagetách prišli ďalšie druhy pečiva a&nbsp;chleba. „Otec bol vždy experimentátor. Rozmýšľal, ako urobiť veci ešte lepšie a&nbsp;ešte efektívnejšie. Napríklad, ako zamraziť takmer hotový výrobok a&nbsp;upiecť ho k&nbsp;ľuďom bližšie.“

Dodávky mrazených polotovarov do obchodných prevádzok, kde by sa dopekali, sa tiež spočiatku stretli s&nbsp;nepochopením. Opäť prišli k&nbsp;slovu odborníci a&nbsp;kritické hlasy. Zmrazené, či sčasti upečené a&nbsp;zmrazené cesto vraj stráca nielen na kvalite, ale aj na chuti a&nbsp;dopečený produkt nevydrží tak dlho, ako keď ho pekár upečie a&nbsp;hneď predá. Vraj v&nbsp;tej zmrazenej hmote musí byť kopa zdravie ohrozujúcich éčok. „Otec sa spočiatku stretol s&nbsp;nepochopením, ale v&nbsp;súčasnosti máme pestrú ponuku výrobkov, ktoré sú zmrazené a&nbsp;nie sú v&nbsp;nich vôbec žiadne éčka. Na výrobu cesta nám stačia len: múka, voda, soľ a&nbsp;kvasnice či kvások. Je to paradox, ale jednoduché a&nbsp;kvalitné cesto bez éčok vydrží dlhšie, ako to s&nbsp;dochucovacími a&nbsp;dofarbujúcimi éčkami. Samozrejme, ak je to éčko konzervant, tak si výrobok môžete odložiť aj na celé roky.“

Chlieb či pečivo nemajú vydržať roky. Stačí, ak sú dobré a&nbsp;ideálne aj čerstvo dopečené. „Vlnu nepochopenia mrazenia sme museli prežiť, ale nevzdávali sme sa. Otec náhodou navštívil v&nbsp;zahraničí malú pekárničku, kde predávali maličké výrobky a&nbsp;na štyri hodiny sa v&nbsp;nej doslova stratil. Pozeral, premýšľal, vzal si papier, ceruzku a&nbsp;vypočítal základnú ekonomiku takej pekárne. Nakoniec sa skontaktoval s&nbsp;majiteľom, že by rád tento koncept priniesol na Slovensko. V&nbsp;roku 1999 som už mal brigádu v&nbsp;našej novej továrni mrazeného minipečiva.“

Ladislav Ambrovics vyštudoval históriu a k nej ekonomiku. História je jeho koníčkom a ekonomiku berie ako niečo, čo potrebuje každý. „Kto nepozná minulosť, nevie, čoho sa dočká v budúcnosti. Línie mrazeného pečiva sa držíme doteraz a pridávame ďalšie výrobky.“ Pekárničky bývali v&nbsp;histórii odkázané len na malý región či sieť niekoľkých ulíc vo veľkom meste. Výrobky z&nbsp;Dunajskej Stredy dnes vďaka mrazeniu putujú do celej strednej Európy. Konzument ani netuší, kde pre neho pripravili zmrazený základ jeho obľúbeného minipečiva. V&nbsp;prípade Minitu to môže byť hoci aj kdesi v&nbsp;Bulharsku. „Náš podiel na obrovskom trhu je sotva jedno percento. My sa z&nbsp;toho tešíme, pretože máme stále priestor na ďalší vývoj. Keby sme mali tretinu trhu, tak sme isto obrovská firma, ale boli by sme na hranici možností,“ smeje sa výkonný riaditeľ pôvodne pivnično-garážovej firmy.

O ich výrobky mali záujem aj mimo európskeho kontinentu, len by to znamenalo neúnosné dopravné náklady. „Vždy som z toho nadšený, keď príde niekto zďaleka s myšlienkou, že by chcel predávať naše výrobky. Naše hlavné pôsobenie bude vždy tu, v strednej Európe. Dnes už mrazíme nielen minipečivo, ale aj ďalšie pekárenské výrobky pre obchodné reťazce. Rozvoj dopekovej kultúry bol pre nás rozhodujúcim zlomom.“ Prečo každú novinku predchádzajú pesimistické chýry? Historik Ladislav Ambrovics vysvetľuje, že to je tak s&nbsp;každou novinkou, nielen pekárenskou. „Človek sa bojí nového a neznámeho. Je to prirodzené. Okrem toho aj konkurencia má obavu. Pekári, ktorí obchodovali iba s dokončenými výrobkami, z mrazenia a dopekania na mieste nadšení neboli.“

Firme sa darilo, až kým v&nbsp;roku 2018 prišla katastrofa. Rodina a&nbsp;zamestnanci stáli vo dvore a&nbsp;pozerali sa, ako im plamene hltajú výrobnú halu. Koniec sveta sa našťastie pre nich nekonal. Neprepustili ani jedného zamestnanca. „Uvedomovali sme si, že keď chceme fabriku nanovo postaviť, budeme ich potrebovať. Zhorela nám výroba, administratíva a&nbsp;sklad hotových výrobkov zostali. Výrobu sme obnovili po pol roku. Žiaľ, nemali sme veľa času rozmýšľať, aké linky kúpime. Výrobcovia ich stavajú na mieru. Snažili sme sa rýchlo uzavrieť kontrakty v&nbsp;Taliansku a&nbsp;v&nbsp;Nemecku.“

Keď už fabrika opäť úspešne fungovala, prišla pandémia. Ľudia si z&nbsp;dlhej chvíle začali piecť chlieb a&nbsp;pečivo doma sami. Okrem toho sa zdvihla vlna kváskovania. Kváskoval celý kontinent. Opäť si prišli na svoje všelijakí znalci a&nbsp;odborníci, ktorí ohŕňali nos nad kvasnicami a&nbsp;velebili jedinečný kvások. V&nbsp;rodinnom podniku si opäť našli cestu. „Neustále hľadáme nové produktové kategórie. Ja mám kváskové chleby rád. Sú chutné. Počas korony sme mali dosť času na vývoj. Predaj sme v&nbsp;tom čase mali veľmi nízky. Naša kvásková produkcia sa volá Oskar, podľa pekárskeho majstra Oskara Bugára, ktorý s&nbsp;nami robí už dve desaťročia. Na Oskarove výrobky staviame nový závod v&nbsp;Kostolných Kračanoch.“

Ceny energií sú v&nbsp;súčasnosti strašiak, ktorý trápi aj pekárov. Šíria sa fámy, že kvôli nim nebudeme mať ani na chlieb. „O&nbsp;cene chleba a&nbsp;rožkov sa hovorí, že už teraz sú pre ľudí likvidačné. Ale to sa hovorí odjakživa. K&nbsp;tomu sa niektorí pekári hovoria, že už idú pod cenu. Je to kolotoč. Buď sa šíria fámy, že ľudia nebudú mať ani na rožky, alebo že pekárne zavrú. Zlé správy sú zvyčajne nafúknuté. Pre mňa je cena energií výzva, ktorú musíme vyriešiť. Prudký nárast je určite vážny problém, ale našou prioritou je rozmýšľať pozitívne. Človek, ktorý sa sťažuje, nie je sústredený na riešenie problému. Ešte nie je tak zle, aby na chlieb nebolo. Patríme medzi najbohatšie štáty na svete. To, že u&nbsp;nás ľudia nebudú mať na chlieb, nie je reálne. Samozrejme, keď sa porovnáme v&nbsp;životnej úrovni so susedným Rakúskom, tak máme čo doháňať, ale naozaj na tom nie sme až tak zle.“

Okrem toho sme potravinová veľmoc. „Nie je pravda, že by nám hrozil nedostatok potravín. Žitný ostrov sa nevolá žitný omylom. Jedla máme dosť aj s&nbsp;rezervami.“ Keď sa chcú politici zapáčiť, využijú na to aj chlieb. Trebárs na jeden druh znížia daň z&nbsp;pridanej hodnoty a… Zákazník si to prakticky ani nevšimne a&nbsp;že by to bola ozajstná pomoc, je skôr ilúzia a&nbsp;pochlebovačné politické gesto.

Náklady stúpajú. Rastú aj ceny chleba a&nbsp;pekárenských výrobkov. Medzi trvalé mýty patria aj tie o&nbsp;nenásytných reťazcoch, ktoré tlačia výrobcov, aby im predávali výrobky pod cenu. „Snažia sa. Sú obchodníci a&nbsp;je to ich práca. Keď reťazec nebude mať výhodné ceny, neuspeje. Zákazník si nájde iný. My výrobcovia na takéto tlaky musíme byť pripravení a&nbsp;mať vyškolený personál. Aj my sme sa dostali do problémov, keď nám odberatelia tlačili ceny nadol. Tak sme im z&nbsp;ponuky stiahli výrobky, v&nbsp;ktorých by sme šli pod cenu. Rok, dva nám bolo horšie, naše objemy šli nadol, ale urobili sme to pre väčšie dobro a&nbsp;dali si dokopy ekonomiku. Každý z&nbsp;biznis partnerov musí brať veci profesionálne.“