Začiatkom 19. storočia sa v dôsledku Napoleonovej invázie do Egypta pre Európanov otvorilo skúmanie dejín tejto africkej krajiny. Namiesto rešpektu sa však mnohí európski aristokrati a boháči správali k múmiám s absolútnym dešpektom. Dokonca ich kupovali od pouličných predavačov a následne z mŕtvych tiel robili súčasť rôznych večierkov.
Známymi boli takzvané „rozbaľovacie párty“. Ako už asi tušíte, hlavnými atrakciami boli múmie, ktoré rozbaľovali priamo pred dychtivým publikom. V tých časoch sa tiež bežne stávalo, že kosti starých Egypťanov sa mleli na prach a predávali ako liek. Dopyt prevyšoval ponuku a bolo bežné, že sa predával aj prášok z kostí mŕtvych žobrákov. Koniec koncov, „liečivý“ účinok bol rovnaký.
Čím viac sa rozvíjala priemyslová revolúcia, tým priemyselnejšie bolo aj využitie múmií. Prevážali ich do Británie a Nemecka, kde nimi hnojili pôdu. Získaval sa z nich tiež hnedý pigment a v USA sa látky, ktorými boli múmie obalené, využívali v rámci výroby papiera.
Až keď múmií začalo ubúdať, stali sa z nich vyhľadávané zberateľské kúsky, ktoré si Európania kupovali takpovediac ako suveníry. A kto si nemohol dovoliť telo vcelku, kúpil aspoň nejakú jeho časť na čiernom trhu a prepašoval ju domov.
Obchodovanie s múmiami bolo také lukratívne, že ponuka nestíhala uspokojovať dopyt. A tak sa falošné múmie vyrábali z popravených kriminálnikov, ale často aj zo starých či zbedačených ľudí. Telá sa napúšťali živicou a na istý čas pochovávali do piesku, alebo sa dali vysušiť na slnko. S múmiami sa každopádne začalo zaobchádzať s úctou až koncom 19. storočia, a aj to nie vo všetkých prípadoch.
