„Morská príšera“
30. apríla 1918 zajala britská vojnová loď HMS Coreopsis kapitána Günthera Krecha a jeho posádku. Pri výsluchu Krech povedal Britom, že ponorka je poškodená a nedokáže sa potápať, pričom tvrdil, že poškodenie spôsobil útok morského monštra. Tvora opísal ako rohatého, s malými, hlboko podsadenými očami, obrovskými zubami a malou hlavou. Obrovské a nepochybne zvláštne vyzerajúce stvorenie údajne vyliezlo na plavidlo, čo spôsobilo, že ponorka nabrala vodu a potopila sa. Keď sa však dôstojníci dostali k lodným záznamom, odhalili pravdu. Jeden z členov posádky si spomenul, ako kapitán trval na tom, aby do dôstojníckeho oddelenia namontovali ohrievač. To si vyžadovalo umiestniť kabeláž z ponorky cez hlavný poklop, čo narušilo tesnenie. Keď spozorovali v diaľke britskú vojnovú loď, ponorku uviedli do stavu ponoru, lenže cez nepriliehajúci poklop do nej natiekla voda a ponorka zlyhala. A tak sa zrodila rozprávka o „morskej príšere“ - z hanby a nekompetentnosti.
Ruské arktické expedície vs. medveď alebo mrož
Obrovská plocha Ruska leží v oblasti polárneho kruhu, pričom vojenské a výskumné aktivity tu realizuje časť ruského námorníctva nazývaná Severná flotila. Tá by vedela rozprávať o svojom najväčšom nepriateľovi – hladnom medveďovi. Leonid Kruglov, ruský reportér, si spomína na jednu z expedícií, ktorú šelma prenasledovala a neustúpila ani o krok. Nereagovala na raketomety, výkriky či výstrely do vzduchu. Intenzívny hlad prinútil medvede ignorovať základné inštinkty pri hľadaní potravy. Keď sa Kruglov v roku 2019 pokúsil pristáť na inom ostrove, problém nespôsobili medvede, ale mrože. Veľký mrož môže vážiť aj dve tony a práve taký zachytil plavidlo námorníkov. Pravdepodobne išlo mrožiu matku, ktorá sa snažila chrániť mláďatá. Mrožovi sa podarilo nastúpiť na palubu a potopiť celú loď. Našťastie posádka sa stačila dostať na breh. Pred rozzúreným mrožom ju následne zachránili vojaci spomínanej Severnej flotily.
Útoky na jadrové ponorky
Počas sedemdesiatych rokov boli ponorky Ohio neoddeliteľnou súčasťou amerického jadrového systému. Boli to najväčšie a najdrahšie ponorky, aké kedy postavilo americké námorníctvo. Lenže často sa stávalo, že na mori sa pokazili sonarové kupoly, elektrické káble, zvukové sondy alebo došlo k úniku paliva. Existovali obavy, že Rusko vytvorilo špeciálnu technológiu, ktorá by mohla sabotovať ponorky. Skutočný sabotér však meral len 45 centimetrov a určite to nebol Rus. Bol to žraloček brazílsky, ktorý sa zahryzol do všetkého, čo okolo neho plávalo. Preto dnes ponorky chránia mäkké miesta kryty z tvrdých sklených vlákien.
Veľryba, či ponorka?
Vo falklandskej vojne, ktorá sa odohrala v roku 1982, Briti vyslali flotilu do južného Atlantiku, vrátane protiponorkovej fregaty HMS Brilliant, aby chránili svoje lietadlové lode pred argentínskym útokom. V tejto oblasti sa bežne vyskytujú veľryby, ktoré predstavovali pre posádku obrovský problém. Na sonaroch si ich námorníci často plietli s ponorkami. Pri jednom z omylov Briti vystrelili torpéda, ktoré zabili prvé dve veľryby. Tretiu zabili strely z vrtuľníka. Tiež sa často stávalo, že sa loď zrazila s veľrybou, čo spôsobilo poškodenie trupu lode a vyžadovalo nákladnú opravu.
Vojna proti kosatkám
Dnes znie nepochopiteľne, že ešte v nedávnej minulosti boli kosatky pre človeka morským nepriateľom číslo 1. Nenávisť podporovalo množstvo legiend, poloprávd či nepresných informácií, ktoré ich vykresľovali ako zlomyseľné stvorenia. Až do roku 1970 americké námorníctvo cvičilo potápačov, aby sa za každú cenu vyhli kosatkám, pretože by ich kosatky zabili. A hoci je pravda, že kosatky sú dravce, ktoré zlikvidujú aj veľrybu, nikdy sme nezaznamenali útok na človeka. Napríklad v roku 1956 islandská vláda požiadala o pomoc americké námorníctvo pri riešení otázky kosatiek, ktoré sa živia lovom sleďov. USA reagovali vyslaním protiponorkovej leteckej letky vybavenej guľometmi kalibru 50, raketometmi a hĺbkovými nábojmi na zacielenie kosatiek. Podobne v Britskej Kolumbii rybári lososov lobovali u svojej vlády, aby nainštalovala ťažké delostrelecké zbrane na svahoch s výhľadom na vnútrozemské vodné cesty namierené proti kosatkám. Až keď ľudia začali držať kosatky v zajatí, uvedomili sme si, že sú to priateľské a inteligentné tvory.
