Všetko sa <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/wounded-knee-mestecko-kde-odohral-jeden-najkrutejsich-masakrov-dejinach-usa">podľa redakcie Života</a> začalo v&nbsp;rezervácii Pine Ridge, na ktorej čele stál oglalský kmeňový prezident Richard Wilson (1934 – 1990). V&nbsp;očiach zástupcov tradičnej kmeňovej komunity bol vinný z&nbsp;korupcie, zo znevažovania oponentov a&nbsp;z&nbsp;pretláčania vlastných príbuzných. Na svedomí mal aj nevýhodnú privatizáciu pôdy v&nbsp;prospech farmárskych a&nbsp;ťažobných spoločností. Keď sa mu podarilo uniknúť súdnemu procesu, komunita žijúca v&nbsp;rezervácii sa rozhodla pre neoficiálne vyriešenie problému.

Približne dvesto príslušníkov kmeňa Oglala Lakota 27. februára 1973 obsadilo mestečko Wounded Knee (v&nbsp;roku 2020 tam žilo 364 obyvateľov) v&nbsp;štáte Južná Dakota. Jeho blokádou chceli poukázať nielen na pomery v&nbsp;rezervácii a&nbsp;Wilsonovu korupciu, ale hlavne kritizovali americkú federálnu vládu za nedodržiavanie zmlúv uzavretých s&nbsp;pôvodnými obyvateľmi. Demonštranti požadovali opätovné otvorenie zmlúv a&nbsp;spravodlivé zaobchádzanie s&nbsp;domorodými Američanmi.

Ešte v&nbsp;ten istý deň začali mesto obliehať štátne i&nbsp;federálne bezpečnostné zložky. Napriek tomu sa do mesta snažili po celý čas blokády preniknúť rôzni aktivisti, a&nbsp;to nielen z&nbsp;radov pôvodného obyvateľstva. Demonštranti budovali zákopy a&nbsp;barikády, ozbrojené bezpečnostné zložky celú oblasť uzavreli a&nbsp;snažili sa demonštrantov vyhladovať. Keď jeden z&nbsp;ich sympatizantov preletel lietadlom ponad mesto a&nbsp;zhodil im potraviny, strhla sa streľba, ktorá mala zabrániť tomu, aby si demonštranti zásoby odvliekli. Federálne bezpečnostné zložky boli ozbrojené automatickými aj ostreľovacími puškami, na potlačenie rebélie boli nasadené obrnené transportéry aj helikoptéry. Po zastrelení miestneho významného Oglalu sa však rada starších rozhodla okupáciu odvolať. Obliehanie trvalo 72 dní a&nbsp;štátne úrady v&nbsp;súvislosti s&nbsp;týmto incidentom priamo na mieste zatkli 231 ľudí.

Vláda proti demonštrantom, ktorí sa rozhodli okupáciou mesta upozorniť na problémy pôvodných obyvateľov, nemohla zakročiť tvrdo z&nbsp;dvoch dôvodov. Prvým bola obrovská mediálna pozornosť, ktorá sa pre celý prípad strhla, a&nbsp;druhým bolo to, že okupáciu Wounded Knee podporovala väčšina americkej verejnosti. Dokonca ešte po jej ukončení, keď záujem médií o&nbsp;kauzu silne upadal, ju podľa prieskumov podporovalo viac ako päťdesiat percent občanov USA. Svoju podporu jej vyjadrilo aj mnoho celebrít, napríklad Johnny Cash, Jane Fondová či Marlon Brando. Ten dokonca pre zlé vykresľovanie pôvodných obyvateľov v&nbsp;americkej kinematografii odmietol prevziať Oscara za výkon v&nbsp;snímke Krstný otec.

Štátne represálie proti demonštrantom a&nbsp;ich podporovateľom aj sympatizantom pokračovali, do siedmich týždňov po demonštrácii bolo zatknutých 562 ľudí. Násilnosti zachvátili aj rezerváciu Pine Ridge, v&nbsp;rokoch 1973 až 1976 v&nbsp;nej Wilsonove milície zavraždili okolo šesťdesiat jeho odporcov. Počet vrážd na obyvateľa tam 20-násobne prevyšoval celoamerický priemer. Do dnešných dní je táto rezervácia jedným z&nbsp;najchudobnejších miest Ameriky, častý je alkoholizmus a&nbsp;nezamestnanosť sa pohybuje na hranici 80 percent. Hoci konflikt vo Wounded Knee zaplnil titulné stránky novín, problémy v&nbsp;rezerváciách ostali nevyriešené. Ale prečo si demonštranti vybrali práve Wounded Knee (v&nbsp;reči Lakotov Čankwe Opi), čo v&nbsp;preklade znamená zranené koleno? Pre jeho symbolickú hodnotu – práve tam sa v&nbsp;roku 1890 odohral krvavý masaker.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Kvôli pochopeniu tejto udalosti sa musíme vrátiť o&nbsp;štrnásť rokov naspäť, keď sa v&nbsp;bitke pri Little Bighorne proti vojsku Spojených štátov postavila najpočetnejšia armáda pôvodných obyvateľov Ameriky v&nbsp;histórii – viac ako dvetisíc spojencov. Podľa odhadov padlo pri rieke Little Bighorn 268&nbsp;vojakov americkej armády. Američania vnímali porážku slávnej siedmej kavalérie ako národnú katastrofu a&nbsp;prezident Ulysses Simpson Grant (1822 – 1885) dokonca vyhlásil, že Custer sa obetoval za Spojené štáty.

Generálova „obeť“ si žiadala odplatu, a&nbsp;tak k&nbsp;Little Bighornu onedlho smerovali ďalšie americké pluky. Na mieste bitky však domorodých Američanov nenašli, tí sa po svojom najslávnejšom víťazstve rozdelili na dve veľké skupiny. Jednu viedol Šialený kôň a&nbsp;druhú Sediaci býk, ktorý sa rozhodol odviesť svojich ľudí do neďalekej Kanady. Tam, chránení „Veľkou matkou“ – britskou kráľovnou Viktóriou, strávili&nbsp; niekoľko rokov. Zvyšní Dakotovia, ktorí ostali s&nbsp;Spojených štátoch, sa s&nbsp;Američanmi stretli ešte vo viacerých menších bitkách. Keď v&nbsp;jednej z&nbsp;nich zahynul náčelník Chromý jeleň a&nbsp;Šialeného koňa zradne zabili, boje na prériách celkom ustali. Dakotov presunuli do rezervácií.

Po štyroch rokoch však Sediaci býk dobrovoľne opustil Kanadu, prešiel hranice a&nbsp;v&nbsp;júni 1881 sa prihlásil v&nbsp;pevnosti Budford. Usadil sa pri Grand River v&nbsp;rezervácii Standing Rock. V&nbsp;roku 1889 sa medzi domorodými kmeňmi začala šíriť vízia 30-ročného šamana kmeňa Pajutov o&nbsp;„novej krajine“ bez bledých tvárí. Aby sa naplnila, bolo treba tancovať tanec duchov. Rezervácie ho však zakazovali a&nbsp;kruto potláčali. Sediaci býk vízii mladého šamana neveril, stál až príliš pevne nohami na zemi, prežil mnoho zrád od belochov a&nbsp;v&nbsp;poslednom čase aj od vlastného ľudu. Ako skúsený vodca však zavetril príležitosť nájsť medzi tanečníkmi nových bojovníkov, s&nbsp;ktorými by sa opäť mohol vydať na vojnový chodník. Nestihol to.

Už dlhší čas bol tŕňom v&nbsp;oku správcu rezervácie Jamesa McLaugh­lina, ktorý sa chytil príležitosti zbaviť sa náčelníka raz a&nbsp;navždy. Zatýkanie 59-ročného muža, bývalého náčelníka spojených kmeňov a&nbsp;symbolu potupnej porážky pri Little Bighorne sa nezaobišlo bez tragickej udalosti – najväčšieho náčelníka zavraždili neozbrojeného a&nbsp;od chrbta. Pohreb muža, ktorého meno ešte pred niekoľkými rokmi desilo Ameriku, sa konal tajne, ešte pred ním však chirurg H. Deeble odobral z&nbsp;temena hlavy Sediaceho býka bez akéhokoľvek príkazu, oprávnenia či povolenia vlasový prameň, ktorý si spolu s&nbsp;jeho legínami nechal ako suvenír. O&nbsp;šesť rokov neskôr ich zapožičal Smithsonovmu inštitútu, kde vlasy slávneho náčelníka zostali až do roku 2007.

Kým pred trinástimi rokmi sa ešte kmene pôvodných Američanov dokázali spojiť a&nbsp;vytvoriť mohutnú silu, ktorá postavila do pozoru armádu Spojených štátov a&nbsp;spôsobila jej najponižujúcejšiu porážku v&nbsp;histórii, v&nbsp;roku 1889 už väčšina domorodcov žila v&nbsp;rezerváciách. Písal sa 28. november 1890. Veľký náčelník Sediaci býk bol trinásť dní po smrti, údolie pri Grand River, kde žil, bolo opustené a&nbsp;desiatky zmätených Lakotov Hunkpapov unikali z&nbsp;rezervácie Standing Rock do Pine Rigde. Dúfali, že tam nájdu ochranu posledného veľkého náčelníka Lakotov Červeného oblaku.

Na úteku bol aj vyše 60-ročný náčelník Škvrnitý jeleň. S&nbsp;necelými štyrmi stovkami Lakotov v&nbsp;zime a&nbsp;mraze tiahli popri Cherry Creeku a&nbsp;Porcupine Creeku smerom do Pine Ridge. Vedeli, že armáda im je na stope, ale verili, že do cieľa prídu bez väčších ťažkostí. Dvadsiateho ôsmeho decembra okolo druhej hodiny popoludní ich však prekvapili štyri jednotky siedmej kavalérie pod vedením majora Samuela Whitsida. Náčelník Škvrnitý jeleň dal okamžite vyvesiť bielu zástavu. Ležal na voze, pretože mal ťažký zápal pľúc a&nbsp;kašľal krv. Skupinu Lakotov tvorilo 350 ľudí, z&nbsp;toho až 230 žien a&nbsp;detí. Akýkoľvek odpor proti kavalérii preto neprichádzal do úvahy.

Major Whitside chorému náčelníkovi prikázal, aby ich nasledoval do vojenského tábora na miesto zvané Wounded Knee. Tam prebral velenie plukovník James W. Forsyth. Siedma americká kavaléria sa po ponižujúcej prehre pri Little Bighorne obnovila a&nbsp;už štrnásť rokov dychtivo čakala na príležitosť získať starú slávu a&nbsp;pomstiť generála Custera aj ostatných padlých. Keď sa zvečerilo, vojaci obkolesili lakotský tábor a&nbsp;namierili naň dve delá. Na ďalší deň Forsyth vydal príkaz, aby Lakotovia zložili všetky zbrane na kopu. Asi po polhodine sa ocitlo na zemi pár desiatok pušiek, nožov a&nbsp;revolverov. Plukovník však nebol s&nbsp;predloženým množstvom spokojný a&nbsp;dal prehľadať všetky stany, čo sa nezaobišlo bez hrubého správania vojakov.

Niekoľko pušiek Lakotovia schovávali pod dekami, v&nbsp;ktorých boli zahalení. Pri odzbrojovaní jedného z&nbsp;nich odrazu zaznel náhodný výstrel, ktorý zasiahol jedného z&nbsp;dôstojníkov. Kavaléria sa dostala do bojového tranzu, vojaci na koňoch systematicky obiehali okolo obkľúčených Lakotov a&nbsp;zabíjali aj ženy, deti a&nbsp;starcov. V&nbsp;prvých sekundách boja vojaci úmyselne zastrelili aj náčelníka, ktorého predtým vyniesli pred stan. Lakotský šaman Čierny jeleň neskôr spomínal: „Videl som ženy, ako sa ukrývajú pod brehom. Videl som novorodenca, ako sa pokúša piť z&nbsp;matkinho prsníka, tá však už bola mŕtva. Neskôr som sa po toto dievčatko vrátil a&nbsp;vychovali ho naši ľudia.“

Výsledkom bol masaker, o&nbsp;život prišlo 25 vojakov spojeneckej kavalérie a&nbsp;asi 300 Lakotov, z&nbsp;toho 120&nbsp;žien a&nbsp;detí. Krátko po masakri sa rozpútala snehová búrka. Vojaci z&nbsp;miesta činu odišli a&nbsp;po skončení búrky sa tam opäť vybrali, aby ostatky mŕtvych Lakotov pochovali do hromadného hrobu. Na sklonku života si na toto hromadné vraždenie spomenul Čierny jeleň týmito slovami: „Nevedel som, koľko našich vtedy pri Wounded Knee vojaci zabili. Keď sa dnes pozriem z&nbsp;vysokého kopca svojej staroby, stále vidím povraždené ženy a&nbsp;deti, ako tam ležia zmrznuté na zemi, akoby to bolo včera. A&nbsp;viem, že v&nbsp;tom krvavom blate a&nbsp;snehovej víchrici bolo pochované aj niečo iné. Zomrel tam náš sen.“

Aby sa masaker ututlal, vytvorila sa legenda o&nbsp;divokom lakotskom útoku na statočných vojakov zo siedmej kavalérie. V&nbsp;roku 1890 však už žiadny kmeň po boji netúžil, domorodé obyvateľstvo bolo vyhladované, trápili ho choroby a&nbsp;živorilo v&nbsp;rezerváciách. A&nbsp;pochopilo, že proti armáde a&nbsp;jej zbraniam nemá šancu. Plukovníka Forsytha generál Nelson Miles okamžite odvolal z&nbsp;funkcie a&nbsp;predviedol pred vojenský tribunál za vraždu nevinných a&nbsp;porušenie príkazov. Súd však plukovníka len pokarhal za nedostatočné bezpečnostné opatrenia, zbavil ho viny a&nbsp;vrátil mu funkciu plukovníka. Smutné je aj to, že dvadsať vojakov siedmej kavalérie, ktorí sa zúčastnili na masakri, získalo za tento čin kongresovú Medailu cti, najvyššie vyznamenanie, aké môže byť udelené príslušníkovi amerických ozbrojených síl.

Tieto historické udalosti zaznamenáva film Žena ide napred (2017), ako aj snímka režiséra Yva Simoneaua Moje srdce pochovajte pri Wounded Knee (2007). Je situovaný do druhej polovice 19. storočia, keď sa rozhodovalo, či budú pôvodní obyvatelia súčasťou spoločnosti alebo ich noví Američania vytlačia na jej okraj. Sila filmu je v&nbsp;autentickosti a&nbsp;precítenosti, pretože ukazuje smutné príbehy a&nbsp;osudy obyčajných ľudí, ktorým do života osudovo vstúpila politika a&nbsp;ekonomické záujmy. Každý z&nbsp;nich sa s&nbsp;tým vyrovnával po svojom, každý bojoval, ako vedel, a&nbsp;každý niekomu v&nbsp;mene spravodlivosti ublížil. Snímka po celý čas odhaľuje obrovský paradox: krajina, ktorá si dnes zakladá na slobode a&nbsp;šanci pre každého, pri svojom zrode násilne zlikvidovala životy, budúcnosť a&nbsp;kultúru pôvodných obyvateľov.

Postavu Sediaceho býka vo filme vynikajúco stvárnil ­August Schellenberg (1936 – 2013). V&nbsp;tom čase ešte netušil, že o&nbsp;pár rokov vedci pomocou DNA potvrdia žijúceho potomka veľkého náčelníka. Štúdia zverejnená v&nbsp;novembri 2021 potvrdila, že Ernie LaPointe, vtedy 73-ročný Lakota, ktorý žije v&nbsp;Južnej Dakote, je pravnuk Sediaceho býka. Samozrejme, Ernie o&nbsp;svojej pokrvnej línii vedel, našli sa však historici a&nbsp;antropológovia, ktorí o&nbsp;jeho tvrdeniach pochybovali. Analýza DNA vykonaná pomocou 130-ročnej vzorky náčelníkových vlasov odobranej doktorom H. Deeblom vo Fort Yates pred pohrebom, bola len jedným z&nbsp;viacerých spôsobov, ako mu opätovne potvrdiť pôvod.

Keď sa evolučný genetik Eske Willerslev z&nbsp;Cambridgeskej univerzity dozvedel o&nbsp;vlasoch Sediaceho býka, rozhodol sa Ernieho kontaktovať a&nbsp;vzorku podrobiť novej metóde analýzy DNA. Spolu s&nbsp;tímom spolupracovníkov sa mu z&nbsp;nej podarilo extrahovať degradované fragmenty DNA a&nbsp;výsledky porovnali s&nbsp;DNA Ernieho LaPointa, ale aj ďalších, i&nbsp;nepríbuzných Lakotov. Spracovanie vzoriek z&nbsp;vlasov sa realizovalo v&nbsp;laboratóriách Lundbeck Foundation GeoGenetics Centre v&nbsp;dánskej Kodani za dodržania veľmi prísnych postupov, ktoré vylučujú kontamináciu inou DNA. Výsledná analýza potvrdila, že dnes 75-ročný Ernie ­LaPointe je skutočne pravnuk Sediaceho býka.

V&nbsp;súčasnosti existujú dva hroby Sediaceho býka, pričom oba priťahujú davy turistov. Hoci náčelníka pôvodne pochovali vo Fort Yates v&nbsp;Severnej Dakote, na mieste, ktoré je teraz súčasťou rezervácie Standing Rock, v&nbsp;roku 1953 príbuzní jeho pozostatky tajne previezli do Mobridge v&nbsp;Južnej Dakote. Ernie LaPointe prezradil, že jeho matka bola jednou z&nbsp;osôb, ktoré sa na exhumácii podieľali, a&nbsp;verí, že potvrdenie DNA mu pomôže presunúť pradedove pozostatky na dôstojné a&nbsp;kultúrne významné miesto. Veľká postava amerických dejín, akou bol Sediaci býk, si to nepochybne zaslúži.