Zakomplexovaná

Durovovej matka bola dcéra jedného z najbohatších statkárov na Ukrajine. Za omnoho chudobnejšieho muža, poddôstojníka, sa vydala po úteko-únose proti vôli rodičov. Rodina sa prebíjala tvrdo. Roku 1789 Nadeždin otec v hodnosti rotmajstra odišiel do výslužby. Získal funkciu šéfa polície v meste Sarapul na rieke Kame, východne od Volgy. Malá Nadežda mala komplexy pre výzor. Po kiahňach jej na tvári ostali nepekné jamky, navyše, je odporne tmavá, skoro čierna, škaredá ako noc! Aby otec povzbudil sebavedomie dievčaťa, daroval jej čerkeského žrebčeka Alkibiada. Jazda sa stala najobľúbenejším Nadeždiným rozptýlením, ba priam vášňou a zviera najdôvernejším, vlastne skôr jediným, priateľom.  

Nemilovaný syn

V osemnástich vydali devu za súdneho úradníka Vasilija Stepanoviča Černova. O rok neskôr porodila syna Ivana. Nadežda necítila k dieťaťu žiaden vzťah. Údajne preto, že citovo chladná bola i matka voči nej. Nerozumela si ani s manželom. Preto odišla k rodičom. S verným žrebcom, no bez potomka, ktorého nechala mužovi. Matka sa návratu dcéry nepotešila. Z dobového hľadiska sa niet čomu čudovať. Nadežda nebola rozvedená a vlastne sa ako príslušníčka pravoslávnej cirkvi rozviesť nemohla. Mladá žena teda prišla domov s veľkolepou perspektívou, že ostane rodičom na krku do konca života.

Odchod do armády

No nestalo sa tak. Dievčina sa zaľúbila do kozáckeho dôstojníka a spolu s ním roku 1806 preoblečená do kozáckej uniformy odišla na Alkibiadovi k armáde, kde oficiálne pôsobila ako partnerov pobočník. Kvôli krytiu tvrdila, že je o šesť rokov mladšia než v skutočnosti. Kozáci v pluku nosili brady, Nadežda takto vysvetlila, prečo ešte nezarastá.
S milým sa rozišla, s Alkibiadom odišla k pluku kavaleristov. Predstavila sa ako syn statkára Sokolova, ktorý sa hlási do bojov proti Napoleonovi. Husári si brady holili, a tak dievčina vyrazila do boja. Ako radový vojak dobrovoľník. V priebehu roka 1807 sa pod velením generála Bennigsena zúčastnila na troch veľkých bitkách – pri Huttstadte a Heidelbergu s nerozhodným výsledkom, pri Friedlande zažila porážku, ktorá spôsobila ústup ruských vojsk. Nadežda sa bila udatne, za záchranu raneného dôstojníka získala Kríž svätého Juraja. Milovníkov krvavých senzácií však musíme sklamať. Nezabila žiadneho človeka. Videla však mnoho úmrtí a utrpenia. Najotriasajúcejšou udalosťou bol pre ňu skon Alkibiada. Po ústupe do Ruska sa kôň nudil v stajni. Začal preskakovať plot. Napichnutý na jeden z kolov si rozpáral brucho.

Očaril ju cár

Smútok vyliečili pocty a láska. Nadeždu krátko po ukončení bojov za zásluhy povýšili do hodnosti poddôstojníka. V tom čase sa spolu s vojenskou jednotkou nachádzala v pruskom meste Tilzit. Počas Nadeždinho pobytu tu cár Alexander a cisár Napoleon podpísali dohodu o ukončení bojov, nazvanú historikmi Tilzitský mier. Nadežda sa v Tilzite beznádejne a platonicky zamilovala do cára Alexandra.

Škandál

Po uzavretí mieru a odblokovaní poštovej komunikácie napísala otcovi. Ten na základe korešpondenčnej adresy našiel pluk a dcéru. Prosil Nadeždu, aby sa vrátila domov. Vyriešením záležitosti sa zaoberal aj strýko dievčaťa v Petrohrade. Vypukol škandál. Čerstvého poddôstojníka Sokolova pozbavili zbraní, internovali, odviedli k cárovi. Udalosti v priebehu audiencie sú zahalené rúškom tajomstva. Jediným svedectvom ostáva román. A výsledok? Alexander dovolil dievčine zostať pri armáde a navyše jej udelil titul dôstojníka. Teda panovníka presvedčila.

U Kutuzova

Aby sa Nadežda ocitla mimo dosahu rodiny, zmenila pluk. V hodnosti podporučíka s novým menom Alexander Andrejevič Alexandrov odišla k husárom. Onedlho ju však prevelili k hulánom. Veliteľ husárov sa totiž hneval, že pekný mladík náležitým spôsobom neocenil vnady jeho dcéry. Urazená Nadežda odišla domov k otcovi.
Do armády sa vrátila po dvoch rokoch. Počas bitky pri Borodine ju ranila delová guľa do nohy. Po liečení v Sarapule ju pridelili k suite pobočníkov hlavného veliteľa armády, legendárneho maršala Kutuzova. Vojvodca bol oboznámený so skutočnou identitou Durovovej. Nadežda sa však dožadovala činnej služby. V máji roku 1813 ju teda prevelili k bojovým jednotkám. Počas víťaznej kampane ruských vojsk, ktoré vyhnali Napoleona z polovice Európy, sa vyznamenala pri dobývaní Hamburgu. Povýšili ju do hodnosti poručíka a neskôr štábneho kapitána. Roku 1816 odišla do výslužby.

Samota

Potom žila na otcovej usadlosti v Jelabuge, v dnešnej Tatárskej autonómnej republike. Chodila oblečená v mužských šatách, podpisovala sa Alexandrov. A písala román.
Keď písala o sebe v role dôstojníka, používala mužský rod. V rámci introspektívnych úvah potom plynulo prechádzala do ženského rodu.
Na otcovom statku dožila osamelo. Venovala sa medziiným chovu milovaných koní. Potomkovia brata Vasilija sa stali zakladateľmi slávnej dynastie krotiteľov Durovovcov.