Na fotografii nižšie môžete vidieť príslušníkov Sikhského pluku Britskej Indickej armády, ktorých zajali Japonci. Sikhovia sedia v tradičnej pozícii s prekríženými nohami, v ktorej sa modlili. Zrejme vyslovovali svoje posledné modlitby, pretože japonskí vojaci sa práve chystali cvičiť v paľbe na živé terče. K snímke sa dostali britskí vojaci potom, ako znovu dobyli Singapur.
Japonci na snímke sa nachádzali na očíslovaných pozíciách, takže každému bol pridelený jeden zajatec. Sikhovia mali zaviazané oči a v oblasti srdca mali značku, na ktorú mali strelci mieriť.
Japonci sa po vojne snažili obhajovať tým, že na fotografii sa nachádza popravná čata, ktorá likvidovala zločincov. To však nemohla byť pravda. V prípade popráv zastrelením na jedného odsúdenca strieľalo niekedy až šesť mužov, čo zaručovalo jeho rýchlu smrť. Ak náhodou prežil, prítomný dôstojník mu zasadil výstrelom z pištole ranu z milosti. Ako však ukazovali ďalšie snímky, Japonci strieľali na zajatcov po jednom a následne ich na zemi bodali bajonetmi.
Z britských zajatcov, ktorí počas konfliktu padli do rúk Japoncov, neprežila asi štvrtina. V porovnaní s čínskymi zajatcami však išlo o pomerne malé číslo. Číňanov japonskí vojaci prakticky nikdy neušetrili a zo zajatia ušiel len zlomok percenta. Zabíjali ich rôznymi spôsobmi: streľbou, bajonetmi, sťatím či v rámci lekárskych pokusov. Amerických, austrálskych a britských zajatcov využívali najmä na nútené práce, kde muži umierali od hladu a vyčerpania či následkom chorôb.
Nacisti vykonávali genocídu metodicky. Japonci, ktorí vyvraždili dvakrát viac Číňanov než Nemci Židov, postupovali s čírym barbarstvom. A zatiaľ čo u Nemcov páchali väčšinu vojnových zločinov členovia SS a bežní vojaci o nich zväčša nevedeli, u Japoncov to boli radoví pešiaci, ktorí sa neštítili ničoho.
