Najznámejšie pravidlo na odlíšenie jedlých a nejedlých húb sa týka plávok (Russula). Plávky na chuť štipľavé sú nejedlé, kým tie s miernou, neštipľavou dužinou možno bez obáv vložiť do košíka. Príbuzné rýdziky (Lactarius) zbierame predovšetkým také, ktorých dužina roní mlieko oranžovej až krvavočervenej farby. Pri pečiarkach (Agaricus) sa zasa riadime sfarbením dužiny na rozrezaných plodniciach. Ak na vzduchu rýchlo a intenzívne zožltnú, pričom nemajú príliš vábnu vôňu, s istotou je to jedovatý druh.
Riziko otravy výrazne klesne, keď pred lupeňovitými hubami uprednostníme tie, ktoré majú na spodnej strane klobúka rúrky. Ide najmä o skupinu takzvaných hríbovitých húb, tvoriacich symbiózu – mykorízu s rôznymi drevinami. Aj medzi nimi sa však nájdu jedovaté či nejedlé druhy. Ako z nich teda vytriedime jedlé? Najlepšie je začať vylúčením tých jedovatých a nejedlých.
Symbolom jedovatosti v tejto skupine húb je nepochybne hríb satanský (Rubroboletus satanas), v rôznych regiónoch Slovenska známy ako satan, nemec či karmazín. Hoci je jedovatý len zasurova a približne po polhodinovej tepelnej úprave sa jeho termolabilné toxíny strácajú, neodporúča sa ho konzumovať. Dospelé plodnice satana majú ústia rúrok v odtieňoch karmínovočervenej až oranžovej. Jedovaté účinky v surovom stave sa prisudzujú aj hríbu purpurovému (Rubroboletus rhodoxanthus), ktorý sa od hríba satanského líši jemne purpurovým odtieňom na okraji klobúka...
Autor: Ján Červenka
Celý článok nájdete v č. 9/2022 mesačníka Poľovníctvo a rybárstvo.