Rezeň poznajú hádam na všetkých kontinentoch. Pokiaľ ide o&nbsp;jeho pôvod, tu sa pramene diametrálne rozchádzajú. Niektorí historici uvádzajú, že rezeň bol známy už v&nbsp;prvom storočí pred naším letopočtom. Prvé záznamy ho ako pochúťku zachytili v&nbsp;staroveku, rímskym cisárom kuchári pripravovali kúsky mäsa obalené v&nbsp;plátkoch zlata. V&nbsp;stredoveku sa ujal na celom Apeninskom pol­ostrove, pre bohatú šľachtu kuchári vypražené mäso posypali zlatým práškom. Zlatu sa v&nbsp;tom období pripisovali liečivé účinky. Lenže čím viac zlata skončilo v&nbsp;žalúdkoch privilegovanej vrstvy, tým menej sa z&nbsp;neho dostalo do mestskej pokladnice. Preto v&nbsp;Benátkach v&nbsp;roku 1514 mestská rada zlatý rezeň zakázala.

Obľúbené jedlo neupadlo do zabudnutia, vynaliezaví kuchári vymysleli jeho jednoduchšiu verziu. Zlato nahradili strúhankou s parmezánom. V takejto podobe sa neskôr dostalo do Afriky či Španielska. A v tejto verzii ho podľa historickej legendy ochutnal počas svojho pobytu v Benátkach koncom 18. storočia aj vychýrený gurmán maršal Josef Radecký, český gróf zo šľachtického rodu z Rabče. Ponúkli mu milánsku teľaciu kotletu (cotoletta alla milanese) a veľmi si na nej pochutil. Recept na ňu hneď poslal po sluhovi na viedenský dvor cisárovi Františkovi Jozefovi I. O jeho ďalšiu úpravu sa postaral maršalov kuchár. Keď sa mu minul syr, mäso obalil len v múke, vo vajíčkach a v strúhanke a údajne takto pripravený chutil maršalovi ešte viac.

A vraj aj samotnému cisárovi. Napriek rôznym bádaniam odborníci nenašli zodpovedajúce pramene, ktoré by potvrdili historku o maršalovi Radeckom, a tak ju zaradili medzi mýty. Hoci sa najviac rezňov skonzumuje v&nbsp;Nemecku a&nbsp;radi by tam z&nbsp;obaľovanej delikatesy urobili národné jedlo, Nemci na tento krok nenašli odvahu, pretože existuje len minimum dôkazov o&nbsp;jej germánskych koreňoch. Na otázku o&nbsp;pôvode vyprážaného mäsa odpovedajú, že k&nbsp;nim prišlo odkiaľsi z&nbsp;českých lesov. Odvážnejší sú Rakúšania. Viac-menej si ho prisvojili, najmä v&nbsp;metropole je populárny wiener schnitzel (viedenský rezeň) a&nbsp;v&nbsp;krajine je chránený zákonom. V&nbsp;ňom sú uvedené i&nbsp;podmienky na jeho prípravu: musí byť z&nbsp;teľacieho mäsa, vyprážaný na prepustenom masle v&nbsp;trojobale.

Keď sa koncom 70. rokov 20. storočia objavila v sprievodcovi po Taliansku informácia, že viedenský rezeň pochádza z Talianska, div to nevyvolalo gastronomickú vojnu. V každom prípade má milánska kotleta k „šnicľu“ z Viedne najbližšie, aj keď talianska pochúťka je väčšinou hrubší plátok mäsa s kosťou vyprážaný na masle a podávaný s rizotom. Ktovie, ako by Rakúšania reagovali, keby sa v Domácej kuchárke Dobromily Rettigovej z roku 1826 dostali k receptu na vyprážané teľacie rezne. Bolo to takmer o 30 rokov skôr, než vošla do povedomia historka o maršalovi Radeckom. Rezeň je u&nbsp;našich susedov rozhodne obľúbeným jedlom, podľa prieskumov ho až jedenásť percent Rakúšanov považuje za najlepší pokrm. A&nbsp;nielen oni.

V&nbsp;rôznej podobe sa objavuje aj v&nbsp;iných medzinárodných kuchyniach a&nbsp;každá si jeho názov prispôsobila. V&nbsp;Japonsku vyprážané bravčové mäso poznajú ako kacurecu, skrátene kacu – kotleta. Najčastejšie ho konzumujú s&nbsp;ryžou a&nbsp;kapustovým šalátom. V&nbsp;Južnej Amerike je zasa z&nbsp;talianskej cotoletty alla milanese vyprážaný hovädzí rezeň milanesa. Známy a&nbsp;hojne rozšírený je aj rezeň cordon bleu – vyprážané mäso plnené šunkou a&nbsp;syrom. Názov dostal podľa francúzskeho rádu Ducha Svätého, jeho členovia nosili kríž na modrej stuhe (le cordon bleu) a&nbsp;v&nbsp;16. storočí ním vyznamenávali významné osobnosti. Neskôr sa stuha stala akýmsi symbolom na označenie jedál vysokej kvality. Hoci rezne chutia na každom kontinente, kedy a&nbsp;kde vznikli, je stále neprebádané.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Pri spomenutí tohto pokrmu sú dva tábory: na jednej strane jeho nadšení konzumenti, proti nim stoja neúprosní odporcovia. Podľa mýtu história tatárskeho bifteku siaha do 5. storočia. Nájazdníci kráľa Hunov Atillu si vraj každé ráno, skôr než vyrazili plieniť cudzie územia, dávali kúsky surovej chudej hovädziny pod sedlá koní a takto jazdili dlhé hodiny. Mäso sa počas dňa naklepalo a nasolilo z konského potu, večer stačilo pridať korenie a bola z neho pochúťka plná energie. Toto je však legenda.

Ak Attilovi muži používali surové mäso, tak iba ako liek na poranené miesta svojich koní, prípadne si ho prikladali na bolestivé odreniny po celodennej jazde na koni ako alternatívu obkladu alebo leukoplastu. Nie sú však žiadne hodnoverné informácie o tom, že by ho ktokoľvek z nich jedol. Skutočné údaje o&nbsp;vzniku surového mäsového jedla sa opierajú o&nbsp;výskumy historikov. Podľa nich sa tatársky biftek začal podávať v&nbsp;Paríži na prelome 19.&nbsp;a&nbsp;20.&nbsp;storočia. V&nbsp;čase, keď umelecký Paríž zažíval obdobie dekadencie, konzumenti so záujmom prijali i&nbsp;tento kulinársky zázrak.

Práve parížski kuchári vymysleli recept zo surovej hovädziny, nazvali ho steak à l’améri­caine (americký steak) a&nbsp;servírovali ho so žĺtkom uprostred, ozdobený cibuľou a&nbsp;kaparami. Neskôr k&nbsp;nemu podávali tatársku omáčku a&nbsp;tá zmenila jeho názov. Po druhej svetovej vojne sa pochúťka rozšírila po strednej Európe, dnes je známa na celom svete. V&nbsp;každej krajine sa pripravuje inak, s&nbsp;rôznymi koreninami a&nbsp;omáčkami. Nemci, Rakúšania či Taliani pridajú trošku soli, čierneho korenia a&nbsp;olivový olej, Belgičania netradične parmezán. Základ však zostáva rovnaký – surové hovädzie mäso, ktoré správni majstri varešky nemelú, ale naškrabú.

Ani ich vznik a&nbsp;pôvod nie je jednoznačný, aj pri nich sa strieda fikcia so skutočnosťou. V&nbsp;Uhorsku sa palacinky stali známymi v&nbsp;17. storočí zásluhou Francisca Palacciniho, osobného kuchára grófa Esterháziho. Toho pozval v&nbsp;roku 1687 do Paríža kráľ Ľudovít XIV. Gróf nepricestoval sám, sprevádzal ho kuchár Palaccini a&nbsp;jeho úloha mala na dvore francúzskeho panovníka špionážny charakter. Ako inak, zameral sa na podávané jedlá a&nbsp;na opulentnej hostine, ktorou si hostiteľ uctil uhorského grófa, nenápadne skúmal gastronomické zvláštnosti francúzskej kuchyne, ktoré by mohol uplatniť na esterháziovskom panstve v&nbsp;Uhorsku.

Do oka mu padli pocukrované placky zložené do trojuholníka a&nbsp;poliate koňakom. Francúzska šľachta ich nazývala crêpes a&nbsp;chutili grófovi i&nbsp;jeho kuchárovi. Neboli však vynálezom parížskych šéfkuchárov, pôvod mali v&nbsp;Bretónsku a&nbsp;tam ich nazývali ploskáčiky, pretože Bretónci horúce cesto vyliali na rozhorúčený plochý kameň. Pôvodne boli slané, plnili ich najmä syrmi, ale aj vajíčkami, hubami, zeleninou či duseným mäsom. F.&nbsp;Palaccini však ochutnal už sladkú verziu a&nbsp;po návrate do Uhorska zapojil vlastnú fantáziu a&nbsp;recept upravil. Použil viac cesta, aby bola placka trošku hrubšia aj väčšia, bohato ju natrel jahodovým džemom, zroloval a&nbsp;ozdobil šľahačkou s&nbsp;ovocím. Na habsburských šľachtických hostinách nebolo väčšej delikatesy.

Pochúťku nazvali po spomínanom kuchárovi palacinka a gróf Esterházi ho údajne povýšil do kniežacieho stavu. Lenže aj v&nbsp;tomto prípade je ťažké povedať, čo je pravdivý základ a&nbsp;čo k&nbsp;tomu pridaná vymyslená historka. Sladké placky boli známe už v&nbsp;staroveku a&nbsp;pôvod tohto slova našli bádatelia v&nbsp;starej gréčtine. Gréci ich v&nbsp;6. storočí jedávali na raňajky, Rimania ich poznali ako alito docia (sladkosť) a&nbsp;pripravovali ich z&nbsp;podobných surovín, z&nbsp;akých sa robia dnes. Prvé tri palacinky považovali v&nbsp;starovekom Ríme za posvätné, označili ich krížikom a&nbsp;posypali soľou, aby odohnali všetko zlé.

Toto sladké jedlo spomínal vo svojich hrách i&nbsp;Shakespeare. Miloval ich americký prezident Thomas Jefferson a&nbsp;chutili mu tak, že recept na palacinky poslal do rodného mesta Shadwell, aby aj jeho rodáci okúsili lahodnú chuť sladkého pokrmu. Palacinky dnes v&nbsp;rôznych podobách pozná hádam každý národ. Kanaďania ich jedia poliate javorovým sirupom, v&nbsp;Amerike majú podobu lievancov, v&nbsp;Nemecku ich v&nbsp;niektorých regiónoch nakrájajú na rezance a&nbsp;podávajú v&nbsp;polievke. Majú rôzne tvary, veľkosť a&nbsp;príchute, nepripravujú sa len nasladko, majú aj slanú verziu. Flambované majú v&nbsp;menu najprestížnejšie reštaurácie.

Napriek tomu, že je označovaný ako nezdravý pokrm, chutí ľuďom na celom svete. V&nbsp;Amerike sa stal doslova národným jedlom. Ale jeho korene siahajú do stredoveku a&nbsp;do Hamburgu na severe Nemecka. Odtiaľ je aj jeho názov. Už vtedy tam poznali naškrabané hovädzie mäso, nie je však známe, kto ho kedy prvý opiekol a&nbsp;nezjedol surové. Prvýkrát sa o&nbsp;tomto rýchlom pokrme písalo v&nbsp;americkej tlači v&nbsp;januári 1889, že ho za veľkú mláku priniesli námorníci z&nbsp;Hamburgu a&nbsp;tisíce nemeckých vysťahovalcov. Tí sa usadili najmä v&nbsp;Chicagu a&nbsp;New Yorku, kde si mnohí z&nbsp;nich otvorili reštauráciu a&nbsp;grilované mleté mäso v&nbsp;tvare placky ochutili cesnakom, cibuľou, korením a&nbsp;soľou.

Vložiť ho medzi plátky chleba, neskôr žemle, to už bol americký vynález. V&nbsp;polovici 19. storočia sa veľmi rýchlo rozvíjal najmä priemysel a&nbsp;v&nbsp;továrňach pracovali robotníci na zmeny vo dne i&nbsp;v&nbsp;noci. Na to, aby sa najedli, mali krátku prestávku, čo využívali pojazdné bufety, aby ich nasýtili. Ponúkali zväčša opečené mleté mäso, lenže robotníci ho konzumovali v&nbsp;stoji pri stroji a&nbsp;to nebolo jednoduché. Nápad vložiť ho medzi pečivo to vyriešil. Čoskoro nato sa objavili prví podnikavci, ktorí si na hamburgeroch založili živnosť a&nbsp;zbohatli.

O&nbsp;tom, kto patril v&nbsp;Amerike medzi prvých, sa vedú neustále diskusie: či to bol Frank Mendes, ktorý ich ponúkal v&nbsp;stánku v&nbsp;Ohiu s&nbsp;nakrájanými krúžkami cibule, alebo bratia McDonaldovci. Tým sa ich počas dvoch rokov podarilo predať vyše milióna aj s&nbsp;hranolčekmi. Zdalo sa, že hamburger vymizol z&nbsp;európskych jedálnych lístkov a&nbsp;natrvalo sa usadil v&nbsp;zámorí. Ale na starý kontinent sa predsa vrátil v&nbsp;čase druhej svetovej vojny s&nbsp;americkými vojakmi, ktorým pripomínal domov. Z&nbsp;predaja hamburgerov sa stal úspešný biznis. Najskôr v&nbsp;Amerike, potom aj vo svete. Dnes údajne v&nbsp;sieti McDonald’s&nbsp;predajú takmer sto hamburgerov za sekundu.

Nie sú vynálezom Talianov, tam ich prijali za svoje, obľúbili si ich a zdokonalili rôzne druhy a tvary. Domov majú v Číne, kde sa našla najstaršia písomná zmienka o nich spadajúca do rokov 25 až 220 nášho letopočtu. Misu žltých, dobre zachovaných cestovín archeológovia objavili v severozápadnej Číne a ich vek odhadli na 4 000 rokov. Na jedálnom lístku ich mali aj Etruskovia asi 400 rokov pred naším letopočtom. Dokazujú to obrazy z etruských hrobov, kde sú na stenách nakreslené nástroje na výrobu cestovín, ktoré sa používajú aj dnes.

Ďalšie zmienky sú zo starovekého Grécka, kde ich vyrábali z múky a vody, sušili na slnku, potom natrhali a varili. Až v&nbsp;starom Ríme im dali pravidelné tvary. Pripravovali ich podobne ako Gréci, ale pred sušením ich nakrájali na pásiky a&nbsp;uvarené jedli s&nbsp;omáčkou. Zmienky o&nbsp;lazaniach sú v&nbsp;Cicerovom diele a&nbsp;Horáciovi chutili s&nbsp;pórom a&nbsp;cícerom. Pričinením Marca Pola sa v&nbsp;13. storočí v&nbsp;Taliansku objavili cestoviny podobné špagetám. Boli to zrejme čínske rezance, ale nikoho neoslnili, pretože na juhu Talianska boli známe duté dlhé cestoviny – makaróny.

Taliani si spočiatku cestoviny vyrábali doma, v&nbsp;Neapole ich sušili aj na uliciach, čo vyvolávalo dojem záclon. V&nbsp;tomto meste vznikli v&nbsp;18. storočí prvé manufaktúry na výrobu makarónov, špagiet a&nbsp;plochých rezancov. Tie tenké do polievky pochádzajú z&nbsp;Nemecka, vyrábať ich začali v&nbsp;13.&nbsp;storočí. Priemyselná výroba nastúpila v&nbsp;20.&nbsp;storočí. Podľa prameňov existuje asi 600 druhov cestovín. V&nbsp;talianskych reštauráciách sa podávajú ako prvé jedlo po predjedle a&nbsp;jedia sa iba vidličkou. Zvyk konzumovať ich aj lyžicou prišiel z&nbsp;USA.

História potravín: Viete, odkiaľ sa vzali cestoviny či tatarák?

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

História potravín: Viete, odkiaľ sa vzali cestoviny či tatarák?

Súvisiace články

Hovoríte a píšte spisovne? Náš KVÍZ možno odhalí, že to tak nie je

21 rastlín, o ktorých sa hovorí, že majú magickú moc

Najznámejšie hoaxy na svete: Uverili ste im aj vy?

Rýchly KVÍZ o Slovensku: Ako dobre poznáte svoju domovinu?

KVÍZ z logiky, pri ktorom sa zrejme poriadne zapotíte

FOTO Veci, ktoré vyzerajú ako jedlo, ale nechceli by ste do nich zahryznúť

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás