Volumetrická mozaika je jednou z najkomplikovanejších a technicky najzložitejších sochárskych techník. Ruskí majstri ju praktizujú vyše sto rokov, ale v dielni Alexeja Antonova v Jekaterinburgu pozdvihli túto techniku na celkom novú úroveň.

„Spočiatku sme len chceli oživiť takmer zabudnuté umenie opracovávania kameňa, ale potom sme zistili, že za posledných sto rokov sa mnohé zmenilo,“ uviedol Antonov v jednom z rozhovorov. „Pred storočím boli remeselníci obmedzení malými rozmermi drahých kameňov, moderné technológie nám však umožňujú pracovať na oveľa väčších kusoch.“

Volumetrická mozaika si vyžaduje nielen dokonalú zručnosť, ale aj solídne znalosti hornín a ich vlastností. Napríklad fluorit má v sebe bubliny a hodí sa na zobrazovanie vĺn a morskej peny, zatiaľ čo priesvitný agát sa hodí na zobrazovanie vody. A to sú len dva príklady, Antonov a jeho zamestnanci musia poznať vlastnosti stoviek hornín.

Aký je postup práce? Všetkému predchádza diskusia v dielni, potom sa nakreslí čiernobiela skica a napokon farebná. Na základe tejto kresby sa určí, aké polodrahokamy a horniny sa použijú na výrobu sochy. Z plastu sa potom vyrobí maketa, podľa ktorej remeselníci pracujú. Výsledná socha nepochádza z jedného kusu kameňa, časti sú pospájané kovovými tyčkami a remeselníci na nich pracujú oddelene. Ide o časovo náročnú prácu, v závislosti od veľkosti a množstva detailov môže výroba jednej sochy trvať šesťčlennému tímu dva až tri roky.

Najmenšie sošky s výškou 23 centimetrov sa predávajú po asi 20-tisíc eur. Diela strednej veľkosti s výškou 30 centimetrov a váhou 15 až 20 kilogramov už stoja 100-tisíc. Tie najvyššie môžu merať až jeden meter a vážiť sto kilogramov. A cena? Milión eur.