Všetci židia z Varšavy sa museli povinne presťahovať do geta do 15. novembra 1940. Potom túto časť odrezali od zvyšku mesta a uväznili v nej asi 138-tisíc židov. Približne 113-tisíc ľudí sa muselo naopak z geta vysťahovať, aby uvoľnili miesto.

V apríli 1941 dosiahol počet obyvateľov geta rekord. Na ploche 3,4 kilometra štvorcového sa tiesnilo približne 460-tisíc židov vrátane 85-tisíc detí pod 14 rokov, v jednej miestnosti žilo v priemere 7,2 osoby.

Počas prvých 18 mesiacov svojej existencie bolo geto svedkom rastu počtu svojich obyvateľov. Potom už epidémie týfusu a hlad držali počty na stabilných číslach. Človek tu v priemere za deň prijal 184 kalórií, išlo o číslo stanovené nariadením. Poliaci vo zvyšku Varšavy mohli prijať 699 kalórii, Nemci až 2613. V auguste 1941 sa prídel ešte znížil na 177 kalórií. Za dovoz jedla do geta zodpovedali výlučne Nemci. Oni rozhodovali, koľko chleba, múky zemiakov, margarínu, cukru či občas aj mäsa sa sem dostane.

Prežiť sa dalo len vďaka pašovaniu, na ktorom sa podieľali bez rozdielu ženy, muži i deti. Až 80 percent potravín, ktoré sa v gete skonzumovali, sem prišlo ilegálne. V tajných dielňach sa vyrábali veci, ktoré sa potom mimo geta vymieňali za jedlo. Medzi októbrom 1940 a júlom 1942 ale napriek tomu asi 92-tisíc židov zomrelo od hladu či následkom chorôb.

21. júla 1942 spustili nacisti program Grossaktion Warsaw, ktorý znamenal postupnú deportáciu varšavských židov do vyhladzovacieho tábora Treblinka. Do 21. septembra zomrelo 300-tisíc židov z geta v plynových komorách. V októbri vykonali Nemci v gete sčítanie ľudu. Zistili, že tu ostalo iba 35 639 osôb, približne desatina počtu, ktorý tu žil ešte v júli toho istého roka.

19. apríla 1943 vypuklo v gete povstanie proti nacistom. Jeho potlačením boli poverené jednotky SS pod vedením Jürgen Stroopa, ktoré systematicky likvidovali budovy aj akýkoľvek odpor. Pred povstaním počet židov v gete vzrástol na 56-tisíc. Po jeho potlačení tu neostal ani jediný. Buď zomreli v boji, alebo skončili v plynových komorách. V máji 1943 geto prakticky prestalo existovať.

Fotografie, ktoré nájdete v našej galérii, pochádzajú z aparátov Williho Georga a Heinricha Joesta. Georg ich mal na svedomí viac. Pred vojnou bol profesionálnym fotografom a do geta sa vybral ešte v čase, keď bol život jeho obyvateľov relatívne znesiteľný. Mal so sebou päť roliek fotografického filmu. Jeden mu pri odchode z geta zhabali spolu s aparátom, ale štyri si ponechal. Výber jeho snímok uvidíte v našej galérii.