Málokto vie, že včela medonosná nie je jediným živočíšnym druhom, ktorý je schopný produkovať sladkú viskóznu látku známu ako med. Dokážu to viaceré druhy včiel, čmeliakov a dokonca aj ôs. Zrejme najnezvyčajnejším hmyzom, ktorý má takúto schopnosť, sú ale medonosné mravce. Najbežnejším druhom je Camponotus inflatus, ktorého robotnice slúžia ako živé zásobárne medu v prípade, že má mravenisko nedostatok potravy.
Robotnice kŕmia svoje kolegyne nektárom viacerých druhov rastlín, až kým sa ich trupy nezačnú postupne plniť. V konečnom dôsledku vyzerajú, akoby mali prasknúť a sú plné jantárovej tekutiny. Ňou sa potom ostatné mravce kŕmia v prípade núdze. Nakŕmené robotnice sa od istého štádia už nedokážu hýbať a po celý zvyšok života ostávajú v mravenisku.
Väčšina druhov medonosných mravcov žije v suchých púštnych či polopúštnych oblastiach Austrálie, USA, Mexika a Afriky. Nájsť dostatok potravy môže byť v týchto regiónoch náročné a vedci považujú produkovanie medu za výsledok evolučného prispôsobenia sa daným podmienkam.
Medonosné mravce predstavujú mimoriadne lákavú korisť a ich mraveniská sa občas stávajú terčmi útokov iných mravčích kolónií či dokonca iných druhov hmyzu. Austrálski Aborigéni si ich taktiež cenia a aktívne mravce vyhľadávajú. V roku 1990 takéhoto mravca zjedol dokonca aj legendárny David Attenborough v rámci nakrúcania dokumentárneho seriálu Zázraky života.
A ako vlastne mravčí med chutí v porovnaní s tým včelím? Je menej viskózny, nie taký sladký a má tak trochu kyslastý nádych, na ktorý nie sme u včelieho medu zvyknutí. V mravčom mede tiež prevažuje glukóza nad fruktózou, zatiaľ čo u včelieho medu je to naopak. Oba druhy ale obsahujú veľké množstvo antioxidantov.
