Bitka pri Azincourte, 1415
Jednou z najznámejších vojen v histórii ľudstva je storočná vojna, v ktorej bojovali Angličania proti Francúzom v 14. a 15. storočí. Najznámejšou a najštudovanejšou bitkou z nej je bitka pri Agincourte, ku ktorej došlo 25. októbra 1415 v severnom Francúzsku. Mnohí historici ju považujú za jedno z najväčších vojenských víťazstiev. Podľa Winstona Churchilla išlo o najhrdinskejšiu pozemnú bitku, akú kedy Anglicko vybojovalo. Zrejme preto, že išlo o nečakané víťazstvo. K zmýtizovaniu bitky prispeli údaje o počte mužov, ktorí proti sebe stáli. Anglickí historici uvádzali ešte v polovici minulého storočia, že proti šiestim tisíckam Angličanov stálo 20-tisíc, prípadne 25-tisíc Francúzov. Podľa najnovších zistení ich však bolo pravdepodobne iba 12-tisíc, kým Angličanov až osemtisíc. Francúzov teda nebolo v bitke päťnásobne viac, ako sa tradovalo. Niektorí odborníci sa dokonca domnievajú, že čísla boli takmer rovnaké. Nič to však nezmení na tom, že Bitka pri Azincourte bola jedným z najväčších víťazstiev Henricha V. Trefná otázka však znie, či by Henrich V. bol taký známy, keby sa nepokúsil prepísať históriu.
Masaker na Námestí nebeského pokoja, 1989
Určite ste počuli o masakre na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, ku ktorému došlo v roku 1989. Pracujúci a študenti celé týždne protestovali vo viacerých čínskych mestách proti politickému a ekonomickému systému krajiny. Len v Pekingu bolo okolo 100-tisíc demonštrantov. Keďže protesty už trvali na čínske pomery pridlho, vláda vyhlásila stanné právo a poslala konvoje vojakov do mesta s povolením vyprázdniť námestie násilím. Obyvatelia Pekingu však konvoje vojakov zablokovali vlastnými telami a nepustili ich k demonštrantom. Preto sa vláda rozhodla použiť tanky a zbrane. V ranných hodinách 4. júna už smerom k námestiu pochodovali jednotky v plnej zbroji a do ľudí strieľali z automatických pušiek a tankov. Čínska vláda čoskoro nad dianím získala kontrolu. Pri masakre prišlo o život 8 - 10 tisíc ľudí. Vláda však toto číslo neuznáva, oficiálny počet mŕtvych sa podľa nej pohybuje pod 300 obetí, čomu uverili i mnohí Číňania. Pre takúto traumatickú a krvavú udalosť je šokujúce, že vláda mala taký úspech pri prepisovaní histórie (aspoň u svojich občanov).
Japonské vojnové zločiny v II. svetovej vojne
Pri II. svetovej vojne nám najskôr napadne holokaust a nacistické Nemecko, pričom málokto vie o tom, aké zverstvá páchala na ľuďoch japonská vláda. Historici zdokumentovali, že Japonci sa dopustili mnohých vojnových zločinov, napr. útoky na zostrelených letcov, útoky na neutrálne krajiny, experimentovanie na ľuďoch, mučenie vojnových zajatcov, nútená práca, kanibalizmus, znásilnenia, použitie biologických zbraní či útoky na nemocničné lode. Zatiaľ čo historici prijali väčšinu z nich, členovia japonskej vlády tvrdili, že zapojenie Japonska do vojny nebolo agresiou, ale reakciou na rasistický západný imperializmus. Napriek úsiliu vlády tento pokus o prepísanie histórie zlyhal a japonskí občania s absolútnou pokorou prijali negatívnu úlohu Japonska v tejto svetovej vojne
Turecko popiera arménsku genocídu
Počas I. svetovej vojny viedli Turci v Osmanskej ríši genocídu namierenú proti arménskemu ľudu, počas ktorej prišlo o život viac ako 1,5 milióna etnických Arménov. Podľa historikov ide o prvú jednoznačne historicky zdokumentovanú genocídu v dejinách ľudstva. Turecká vláda však nebola nikdy ochotná prijať zodpovednosť za toto zverstvo a namiesto toho sa pokúsila prepísať históriu. Predstavitelia Turecka vnímajú udalosti ako smrť niekoľkých stotisícov ľudí oboch národností, Turkov aj Arménov, v dôsledku zmätkov spôsobených nutnosťou rýchlo riešiť problém kolaborácie Arménov. To sa dostalo do popredia hlavne v 21. storočí, odkedy sa Turecko snaží vstúpiť do Európskej únie ako plnoprávny členský štát. Päť tureckých novinárov Turecko súdilo za urážku súdnych inštitúcií štátu, pretože spochybňovali tureckú „verziu“ arménskej genocídy. Našťastie, všetkých piatich nakoniec súd oslobodil. Ukázalo sa však, že títo novinári boli pre Európsku úniu akousi skúškou. Keďže Turecko poprelo svoju úlohu v arménskej genocíde a snažilo sa novinárov odsúdiť, ostatné členské krajiny im odopreli vstup do Európskej únie. Arménska genocída zostáva v Turecku dnes tabuizovanou témou.
Nankinský masaker, 1937
Nankinský masaker je známy ako sled vojnových zločinov, ktoré páchali japonskí vojaci po dobu siedmich týždňov v roku 1937, po obsadení čínskeho mesta Nanking počas druhej čínsko-japonskej vojny. Počas besnenia v Nankingu masovo vraždili čínskych vojnových zajatcov a civilistov. K vraždám dochádzalo rôznymi brutálnymi spôsobmi, pomocou mečov, bodákov či nožov. Historici hovoria až o 250-tisíc mŕtvych. Po popravách telá často skončili v rieke Jang –c. Niekoľko desiatok tisíc osôb mučili a znásilňovali, odhady hovoria o 20 000 až 80 000 znásilnených ženách a dievčatách. Veľkú časť mesta japonské vojská vyrabovali alebo vypálili. Medzinárodný vojenský tribunál hovorí o 250-tisíc obetiach. Dvaja japonskí dôstojníci, Tošijaki Mukaj a Cujoši Noda, napríklad usporiadali súťaž, kto dokáže mečom najrýchlejšie zabiť 100 ľudí. Preto chápeme, prečo sa japonská vláda dodnes dištancuje od týchto zverstiev. V roku 2012 dvaja japonskí starostovia popreli, že by k masakru došlo v takom obrovskom rozsahu. Históriu však neoklamú.
