Muktuk
Pre ľudí, ktorí žijú v Arktíde, je oceán zdrojom väčšiny ich potravy. Obyvatelia tradične jedia ryby, príležitostne veľryby či tulene. Muktuk je jedlo z veľrybej kože s vrstvou tuku, ktorý je prílohou. Kožu veľryby grónskej dokonca považujú za jednu z najchutnejších! Konzumujú ju upravenú na rôzne spôsoby: solenú, čerstvú, nakladanú alebo praženú. Chuť veľrybieho tuku „papkáči“ opisujú ako orechovú s jemnou príchuťou gumy. Pre obyvateľov arktickej oblasti je muktuk zdrojom obrovského množstva vitamínu C, ktorým predchádzajú chorobe skorbut. Mladá generácia však už toto jedlo nekonzumuje kvôli obavám z toxínov z oceánu.

Octový koláč
Určite poznáte múdru vetu, že keď vám život ponúkne citróny, mali by ste si pripraviť citronádu. Takže, keď vám život ponúkne ocot, upečte si koláč. Nikto presne nevie, kto ako prvý pripravil koláč s príchuťou octu, ale recept pochádza z polovice 18. storočia. Pravdepodobne jablčný ocot začali používať ako dochucovadlo, pretože bol lacnejší ako ovocie alebo citrónová šťava, a asi aj preto mu vravia „citrónový koláč chudobného“. Dnešná americká kuchyňa ponúka obrovskú škálu sladkých aj slaných koláčov. Počas veľkej hospodárskej krízy ľudia kombinovali v koláčoch sušienky a citrónovú šťavu, aby vytvorili plnku, ktorá mala chutiť ako jablko. V posledných rokoch zažil octový koláč návrat a niektoré reštaurácie podávajú luxusné verzie koláčov ochutených balzamikovým octom.

Plnené a pečené plchy a škrečky
Vraj neexistuje nič chutnejšie ako pečené škrečky alebo plchy. Jedlo je známe už od rímskych čias a je akýmsi predchodcom kuracích krídel, ktoré si dnes radi opekáme na grile. V starom Ríme plchy pražili ako zvláštnu pochúťku, pričom Rimania ich chovali v špeciálnej terakotovej nádobe zvanej glirárium. V tmavom gliráriu držali plchy alebo škrečky po celý rok a výdatne ich kŕmili. Keď boli zvieratká dostatočne tučnučké, kuchári ich naplnili orechmi, medom a korením. Zvyčajne ich podávali ako predjedlo. V niektorých častiach Slovinska a Chorvátska ľudia stále divoké plchy lovia a jedia a považujú ich za delikatesu.

Pečená volavka
Vedeli ste, že jedna z prvých kuchárskych kníh v angličtine pochádza už z roku 1390? Obsahovala 196 známych i výstredných receptov, medzi ktoré patrilo spracovanie mäsa z tuleňa, sviňuchy, veľryby alebo z volavky. Nikto presne nevie, kto kuchársku knihu napísal, ale vzhľadom na širokú škálu vzácnych a bohatých surovín si ľudia myslia, že išlo o kráľovskú družinu kuchárov. Spomínaná kuchárska kniha je pozoruhodná tým, že je prvou anglickou kuchárskou knihou, ktorá obsahuje techniky varenia aj z iných kultúr. Práve pečená volavka patrila medzi kulinárske špeciality anglického kráľovského dvora. Keďže dospelý vták váži iba asi dva kilogramy, na kráľovskú hostinu ich kuchári potrebovali poriadne množstvo. Obzvlášť obľúbené boli volavky pečené na slanine so zázvorom.

Vajíčka čierneho leguána
Ak ide o vajíčka, určite očakávate, že pochádzajú z niečoho, čo má perie. V tomto prípade však ide o vajíčka plaza. Vajce čierneho leguána s kožovitou a hrubou vonkajšou vrstvou  je pre mnohých ľudí určite nekonzumovateľné. Avšak v mayskej kultúre chovali čierne leguány práve kvôli vajíčkam, ktoré majú veľmi výdatné žĺtka. Prví Európania, ktorí prišli s Maymi do kontaktu vnímali, že majú v strave nízky prísun bielkovín, lebo jedia veľmi málo mäsa a ich stravu tvorili hlavne rastliny a med. Až neskôr pochopili, že prísun bielkovín si zabezpečujú jedením vajíčok z leguánov. Dnes je lov a chov leguánov v mnohých častiach Strednej a Južnej Ameriky nezákonný, takže chuť tohto vajíčka pravdepodobne zostane hlboko v minulosti.

Japonské So
Toto jedlo je vzácnosťou japonskej kuchyne. Ide o mliečnu špecialitu pochádzajúcu zo 14. storočia od kuchárov, ktorí varili pre urodzené triedy. V podstate je to veľmi jednoduchý recept, ktorý spočíva z varenia mlieka až do doby, kým z neho vznikne polotuhá hmota podobná paste alebo olejovitej hmote. Kuchári zistili, že okrem priamej konzumácie ide o vhodnú formu konzervácie mlieka, aby sa rýchlo neskazilo. Dobové záznamy odhaľujú, že konzistencia mlieka sa podobala dnešnému jogurtu, no bola mimoriadne  koncentrovaná a kyslá.