Nobelova cena sa všeobecne považuje za najhodnotnejšie ocenenie na svete. Tento rok Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu bude udelená Svantemu Pääbovi, biológovi, evolučnému antropológovi a genetikovi, ktorý sa špecializuje na evolučnú genetiku. Narodil sa v Štokholme, vyštudoval medicínu a neskôr biochémiu na univerzite v Uppsale, kde začal spolupracovať s výskumníkmi, ktorí študovali DNA, aby pochopili jej vzťah k chorobe. Neskôr pôsobil na univerzite v Zürichu a na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Písal sa rok 1981, keď počas forenzného výskumu odštartoval vedecké pokusy na extrahovanie DNA z mŕtveho tkaniva.
- Profesor Svante Pääbo
- Profesor Svante Pääbo, riaditeľ oddelenia genetiky Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku a čestný profesor na Univerzite v Lipsku, je popredným svetovým priekopníkom v sekvenovaní starovekej DNA a prvým vedcom, ktorý extrahoval DNA z fosílnych kostí neandertálcov. Položil základy oblasti genomickej archeológie. Jeho práca vytvorila základ pre novú, rýchlo sa rozvíjajúcu oblasť výskumu. Jeho sekvenovanie genómov neandertálcov a denisovanov poskytlo úplne nový pohľad na ľudské genetické variácie a evolúciu. Prof. Pääbo je členom niekoľkých učených spoločností, ako je Národná akadémia vied USA; Royal London Society; Académie des Sciences, Institut de France; Kráľovská akadémia vied, Švédsko. Je držiteľom čestných doktorátov viacerých univerzít. Získal množstvo významných ocenení, cenu Keio Medical Science Prize (2016); cenu Za prielom v biologických vedách (2015); cenu Gruberovej genetiky (2013); HM The King›s Medal (2012); Kistlerovu cenu (2009), Cenu Louisa Jeanteta za medicínu (2005) a Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu za rok 2022.
Kúsok pečene dal na niekoľko dní do laboratórnej pece vyhriatej na 50 °C. Po jej vysušení, už tvrdú, čiernu a suchú pečeň rozbil a podarilo sa mu z nej extrahovať DNA. Tá bola síce rozdelená na malé časti dlhé len niekoľko stoviek nukleotidových párov, napriek tomu sa v tejto vzorke nachádzalo dostatočné množstvo DNA. Neskôr sa pokúsil extrahovať DNA z niekoľkých egyptských múmií a podarilo sa mu izolovať krátky segment z 2 400-ročnej múmie malého chlapca.
Neandertálci a denisovania
Keď začal pracovať začiatkom 90. rokov na Mníchovskej univerzite, podujal sa na ambicióznejší projekt: DNA neandertálcov. „Keď som pred 25 rokmi začínal s genetikou, myslel som si, že by sme mohli byť schopní extrahovať DNA z kostí ľudí narodených pred niekoľkými tisíckami rokov a dozvedieť sa niečo o starých Egypťanoch alebo o ľuďoch, ktorí do Európy priniesli poľnohospodárstvo. To, že by sme mohli vzkriesiť genómy staré státisíce rokov, sa mi ani len nesnívalo,“ priznal sa Pääbo v rozhovore s Robinom McKienom. Je to totiž neuveriteľne zložité, pokúsiť sa poskladať „maličké kúsky“ DNA. Je to taká zložitá úloha, že ju raz ktosi prirovnal k pokusu opäť poskladať telefónny zoznam zo strán, ktoré prešli skartovačkou, zmiešali sa s komunálnym odpadom a začali hniť na skládke.
Napriek tomu Pääbo v tejto pozoruhodnej úlohe uspel. V roku 2010 sa dostavil najväčší úspech švédskeho vedca a to sekvenovanie celého neandertálskeho genómu, čím odhalil spojenie medzi týmito vyhynutými ľuďmi a modernými ľuďmi. Onedlho prišiel ďalší významný úspech, z DNA extrahovanej z prstovej kosti odhalil existenciu predtým neznámeho ľudského druhu denisovania (Homo denisova). Ten je pomenovaný podľa názvu jaskyne Denisova v pohorí Altaj na Sibíri, v ktorej bol objavený fragment prstovej kosti mladej ženy. Denisovania boli hominidi odlišní od moderných ľudí, menej však už od neandertálcov. Hoci mali spoločného predka, ktorý žil asi pred 400-tisíc rokmi, z geologického a biologického hľadiska je to krátky čas na to, aby sa medzi nimi zistili výrazné fyzikálne rozdiely.
Neanderove údolie
Prvé pozostatky neandertálcov boli vykopané v polovici 19. storočia v Gibraltári a Nemecku. Meno dostali podľa údolia Neander pri Düsseldorfe. Hoci boli robustnejší a priemerne nižší ako Homo sapiens, mali väčšie mozgy, používali symboly a pestovali rituály. Používali hrubšie kamenné nástroje, ruky mali dlhšie, ale podobne šikovné ako my. Izotopová analýza odhalila, že to boli zruční lovci, ktorí sa špecializovali na veľkú zver a živili sa takmer výlučne jej mäsom. V západnej Eurázii, najmä Európe, s nami spolužili vyše 10-tisíc rokov.
Väčšina paleontológov dodnes verila, že neandertálci, ktorí sa „stratili“ zo zemského povrchu pred viac ako 30-tisíc rokmi, vymreli bezprostredne po príchode Homo sapiens. Ich názory na príčiny sa však rôznili, a to od akéhosi pravekého holokaustu až po vytláčanie neandertálcov do okrajových oblastí pri sporoch o lovnú zver a iné zdroje. Dnes sa aj vďaka výskumu Svanteho Pääba vie, že boli premožení geneticky odlišnými modernými ľuďmi. To znamená, že splynuli s oveľa početnejším druhom Homo sapiens, keď sa tento „vynoril“ zo svojej africkej domoviny a rozšíril sa po svete. Tí síce boli takisto lovci-zberači, ale podľa mnohých vedcov disponovali zložitejšími nástrojmi a rozvinutejším mentálnym svetom a rečou. Mohli lepšie predvídať a plánovať. Dekódovanie genómu neandertálcov toto miešanie potvrdilo.
Afrika – kolíska ľudstva
Atribúty ľudskosti, najprv vzpriamená chôdza, sa objavujú pri fosíliách starých sedem miliónov rokov. Následne pribúdal menší chrup, plochejšia tvárová časť lebky a väčší mozog. Až do doby pred asi 2,5 milióna rokov išlo o australopitekov. Všetci žili na africkom kontinente, najmä v jeho východnej a južnej časti. Z jemnejšie stavaných australopitekov sa vyvinul oveľa vyšší tvor s guľatou lebkou a dvojnásobne väčším mozgom. Zrodil sa ľudský rod, Homo. Prví zástupcovia sa označujú ako „skorí Homo“. Stále v Afrike.
- Medaila
- Udeľované medaily majú na lícnej strane portrét Alfreda Nobela s nápisom udávajúcim rok jeho narodenia a úmrtia v latinčine: NAT-MDCCC XXXIII OB-MDCCC XCVI. Na rubovej strane je motív zodpovedajúci príslušnej cene a nápis. Na „švédskych“ cenách (fyzika, chémia, medicína, literatúra) je nápis Inventas vitam juvat excoluisse per artes (Vynálezy zlepšujú život, ktorý skrášľuje umenie) – citát z Vergíliovej Eneidy.
Zhruba pred dvomi miliónmi rokov sa vymedzil človek vzpriamený, Homo erectus, ktorý zrejme nebol jediným vtedy žijúcim ľudským druhom. Krátko nato migroval do Eurázie. Najprv na východ po južnom okraji Ázie. Ale i do Gruzínska. Do Európy s drsnejšou klímou neskôr. Migrácia striedala migráciu. Najstaršie doložené stopy praľudí na našom kontinente majú asi milión rokov. No mohli tu žiť aj predtým. Homo erectus a odvodené druhy, Homo antecessor a Homo heidelbergensis, vytvorili archaické ľudstvo. Človek neandertálsky (Homo neanderthalensis) sa považuje za potomka Homo heidelbergensis.
Náš druh Homo sapiens je mladší. Aj on však vznikol v africkej kolíske ľudstva. Najstaršie známe fosílie pochádzajú z dnešnej Etiópie a sú staré okolo 200-tisíc rokov. Prvé stopy migrácie Homo sapiens do Eurázie majú vyše 100-tisíc rokov. Homo sapiens migrujúci z Afriky sa začal stretávať s neandertálcami, líniou, ktorá sa od moderných ľudí oddelila pred stovkami tisíc rokov. Po 500-tisíc rokoch evolučnej separácie sa napriek rozdielom Homo sapiens a neandertálci zmiešali. Profesor Pääbo tiež zistil, že po migrácii z Afriky, asi pred 70-tisíc rokmi, sa uskutočnil génový prenos od Homo neanderthalensis k Homo sapiens a to pravdepodobne na Blízkom východe.
Prekvapivé dedičstvo
Neandertálci „opustili scénu“ nie priamym vyhubením po pravekom „holokauste“ zo strany Homo sapiens, ale miešaním a asimiláciou s naším druhom. Najnovšou ilustráciou populačného prelínania oboch druhov je zistenie, že dnešní Európania majú až 3-krát viac neandertálskych génov ako dnešní Ázijčania a Afričania. U moderných ľudí neafrického pôvodu prežíva asi 20 percent neandertálskeho genómu, jedným z dedičstiev po neandertálcoch v našom genóme sú zrejme aj hrdzavé vlasy. Za vonkajším vymretím týchto hominidov zrejme bol aj nedávny genetický poznatok, že mužské potomstvo zo zväzkov neandertálcov a Homo sapiens bolo menej plodné. Málopočetní neandertálci sa jednoducho „rozplynuli“ v mase Homo sapiens.
Šesťdesiatsedemročný genetik Svante Pääbo si prevezme ocenenie od švédskeho kráľa Karola XVI. Gustáva na slávnostnom ceremoniáli v Štokholme 10. decembra, na výročie smrti Alfreda Nobela v roku 1896. Príbeh o svojom úspešnom úsilí geneticky definovať to, čo nás odlišuje od našich neandertálskych bratrancov, opísal vo svojej knihe Neandertálsky človek: Hľadanie stratených genómov.
