MENU
Menu
Atómová Annie.

Techmag VIDEO Výstrel atómového dela natočili na kameru, strašná zbraň sa nikdy neujala

USA, Sovietsky zväz a Francúzsko: tieto tri štáty stavili počas studenej vojny okrem iného aj na vývoj jadrovej artilérie. Tá nemala útočiť na mestá či vojenské základne, ale naopak na armády priamo na bojovom poli. Na nasledujúcich riadkoch sa dozviete, prečo išlo o krok vedľa.

Najznámejším kanónom bol americký model M65 prezývaný „Atómová Annie“. Jeho vývoj prebiehal v zbrojárskych závodoch Picatinny Arsenal a šéfom projektu bol Robert Schwartz. Ten väčšinu dizajnu jednoducho prevzal z obrovských železničných kanónov, ktoré sa počas druhej svetovej vojny vyrábali v Nemecku. Zbraň ale modifikoval tak, aby sa dokázala pohybovať po cestách pomocou dvoch ťahačov. V konečnom dôsledku išlo o vôbec najväčší kus mobilnej artilérie, aký kedy v USA vznikol. Meral 26 metrov a vážil 83 ton. Len hlaveň mala dĺžku 12 metrov a priemer 280 milimetrov.

Keď dizajn Atómovej Annie schválil Pentagon, spustil sa trojročný vývoj. Prebiehal prakticky bez problémov a zbraň sa tak mohla ukázať už na vojenskej prehliadke, ktorá sprevádzala inauguráciu prezidenta Dwighta Eisenhowera v januári 1953.

25. mája 1953 o 8:30 ráno už bola Annie v skúšobnom areáli v Nevade. Bola nabitá a pripravená vystreliť. V hlavni sa nachádzal delostrelecký granát a jadrovou náložou o sile 15 kiloton TNT. Približne rovnaká bola aj bomba, ktorú Američania zhodili na Hirošimu. Ozval sa výstrel.

O 19 sekúnd neskôr explodoval jadrový granát vo vzdialenosti cez desať kilometrov od Annie. Stalo sa tak vo výške asi 160 metrov na povrchom zeme, 26 metrov západne a 41 metrov južne od požadovaného cieľa. Išlo o jediný podobný test na území USA, ktorý sledovalo približne 3200 vojakov i civilistov.

Granát mal priemer 28 centimetrov, meral 138 centimetrov a vážil 365 kilogramov. Jadrovú nálož potom tvorilo 50 kilogramov obohateného uránu.

Po úspešnom teste sa vyrobilo ešte najmenej 20 ďalších kanónov podobných Atómovej Annie, každý stál 800-tisíc dolárov. Umiestnené boli v Európe i Južnej Kórey a často sa premiestňovali, aby ich nepriateľ nedokázal presne lokalizovať.

Kvôli veľkosti celého zariadenia, náročnosti presunu a veľmi obmedzenému dostrelu sa však tieto kanóny neujali a slúžili len do roku 1963. Z aktívnej služby ich vytlačili rakety.