Po druhej svetovej vojne rástol v holandskom Rozenburug počet obyvateľov a ekonomike sa darilo. Priamo úmerne s týmto rastom sa zväčšoval aj objem námornej dopravy v novom kanáli, ktorý sa tiahol rovnobežne s už existujúcim Nieuwským kanálom.
Nový kanál dostal pomenovanie Qalandiov kanál podľa architekta, ktorý ho navrhol, a okamžite sa stal rušnou dopravnou tepnou. Rýchlo sa však ukázalo, že jeho veľkosť je nedostačujúca. Kanál bol úzky a obrovské nákladné lode, ktoré sa ním plavili, podstupovali riziko. Ak totiž od mora zavial prisilný vietor, mohol plavidlá mierne vychýliť z kurzu. A aj to stačilo, aby došlo k nehode s vážnymi následkami. Preto bolo treba nájsť riešenie problému.
V 80. rokoch dvaja architekti navrhli postaviť obrovský vetrolam, ktorý by bol nielen efektívny, ale aj vizuálne čo najmenej rušivý. Návrh spočíval vo vztýčení viac než stovky betónových žľabov, čím by vznikol Veterný múr dlhý vyše 1750 metrov.
Návrh sa napokon podarilo zrealizovať. V južnej časti Qalandiovho kanála majú žľaby šírku 18 metrov a výšku 25 metrov. Neskôr sa tvar múru mení, žľaby sú len štyri metre široké, ale zato sú veľmi nahusto.
A hoci Veterný múr v Rozenburgu na prvý pohľad vyzerá ako gigantické umelecké dielo, svoju funkciu plní na jednotku. Silu vetra, ktorý udiera na lode v kanáli, zmierňuje o 75 percent.
