Veľryby, ktoré uviaznu na pláži, alebo ich sem more vyplaví už mŕtve, občas explodujú. V mŕtvolách sa počas rozkladu hromadia plyny, najmä metán, a keď jeho množstvo prekročí kritickú hranicu, telo vybuchne. Inokedy sa výbušniny používajú cielene na eutanáziu uviaznutých veľrýb alebo na to, aby sa menšie kusy tiel dali ľahšie dostať do mora.

Uhynutá veľryba totiž veľmi výrazne a silno zapácha. Dosvedčiť to môžu obyvatelia prímorských miest, v ktorých blízkosti už niekedy podobné obrovské zviera zomrelo. Niet divu, že sa chcú zápachu zbaviť a výnimkou neboli ani obyvatelia mesta Florence v americkom Oregone, kde v novembri 1970 more vyplavilo telo vorvaňa tuponosého.

9. novembra 1970 sa v tesnej blízkosti obývanej zóny objavilo na pláži osem ton vážiace telo vorvaňa. Obyvatelia sa okamžite začali sťažovať na neznesiteľný smrad, a tak úrad zodpovedný za správu oregonských pláží musel konať. Po porade so ženistom Georgom Thorntonom, ktorý pracoval pre americké námorníctvo, úrady rozhodli, že telo sa vyhodí do vzduchu a jednotlivé kusy sa následne odtiahnu do oceánu.

Cieľom teda bolo naporciovať zdochlinu na niekoľko kusov, a nie ju premeniť na aerosól. Nanešťastie však Thornton nevedel, aké množstvo dynamitu použiť. Zrejme si povedal, že viac je v tomto prípade naozaj viac, a tak požiadal o pol tony výbušnín.

12. novembra sa okolo veľryby zhromaždil slušný dav. Zišli sa aj reportéri z miestnych novín, fotografi i kameramani a všetci chceli byť svedkami jedinečného úkazu. Stáli v bezpečnej vzdialenosti 400 metrov, ale aj tak všetko dobre videli. O 15:45 sa ozvala obrovská rana a do vzduchu vyletel 30 metrov vysoký stĺp piesku. Ako sa ukázalo, 400 metrov nebolo dosť. Na auto parkujúce vedľa davu dopadol veľký kus mŕtvoly a preliačil strechu. O pár sekúnd začal na prizerajúcich a okolité budovy padať dážď hnilého mäsa.

A ako sa ukázalo, Thornton vyhodil do vzduchu len malú časť veľryby, zvyšok ostal kvôli zle umiestneným výbušninám na pláži. O ostatky sa museli postarať zamestnanci úradu, ktorý ženistu najal. Thornton tvrdil, že všetko prebiehalo podľa plánu a za zlú reputáciu, ktorú mu výbuch priniesol, mohli neprajné médiá. Kam prišiel, robili si z neho žarty, ale napokon to bol on, kto sa smial ako posledný. Šesť mesiacov po incidente ho v námorníctve povýšili.

Príbeh o vybuchujúcej veľrybe poslúžil do budúcnosti ako varovanie a keď oceán v blízkosti Florence vyplavil v roku 1979 41 mŕtvych vorvaňov, radšej ich na pláži zakopali. Bolo to síce pracnejšie a nudnejšie, ale bezpečnejšie.