MENU
Menu
Dr. Beebe's Bathysphere, August 1934.

Techmag Stovky metrov pod hladinou na oceľovom lane: Prví prieskumníci hlbín boli dobrodruhovia

22. septembra 1932 sa pri rádioprijímačoch zišli milióny Američanov a Britov, aby si vypočuli správy vysielané naživo z kovovej gule. Už to by bolo dosť zvláštne, lenže táto guľa visela na kovovej lane stovky metrov pod morskou hladinou. Volala sa Bathyspehere a išlo o prvú hlbokomorskú „ponorku“.

V guli sedeli prírodopisec William Beebe a vynálezca Otis Barton, ktorý zariadenie navrhol. Cez telefón opisovali podmorský život, na ktorý sa dívali cez malé okienko, a ktorý žiadny človek pred nimi nevidel. Vysielali z hĺbky 500 metrov, v tom čase išlo o absolútny rekord, bežné ponorky klesali do hĺbky maximálne 150 metrov.

Beebe sa chcel ponoriť hlbšie nie preto, že by túžil po prekonávaní rekordov. Bol dušou objaviteľ a chcel jednoducho vedieť, čo sa ukrýva v morských hlbinách. Ľudia tieto tvory poznali len vďaka tomu, že ich občas vyplavilo na pláže.

Bathysphere mala priemer len 1,5 metra a vnútri bol kopec vedeckého vybavenia, telefón, lampy, kyslíkové fľaše a nádoby s natrónovým vápnom a chloridom vápenatým, ktoré absorbovali oxid uhličitý vydychovaný posádkou. „Ponorka“ mala dve malé okienka s desať centimetrov hrubým kremenným sklom a nad obomi boli namontované reflektory, aby na miestach, kam nepreniknú slnečné lúče, muži čosi videli

Skúšobný ponor sa konal 27. mája 1930 pri pobreží Bermúd. Batysphere bola pripevnená k jeden kilometer dlhému oceľovému lanu, ktoré viselo z paluby lode kedysi patriacej britskému námorníctvu. Počas nasledujúcich štyroch rokov sa výskumníci ponorili pod vodu najmenej 36-krát a šli čím ďalej hlbšie. Samozrejme, že rástlo aj riziko. Ak by plášť ponorky povolil čo i len na jednom mieste, voda by vrazila dnu rýchlosťou letiacej guľky.

Nebezpečné ponory ale prinášali ovocie v podobe nových informácií. Beebe s Bartonom mohli pozorovať, ako oceán postupne tmavne a vytrácajú sa z neho posledné slnečné lúče. „Zelená farba sa postupne vytrácala,“ napísal Beebe vo svojej knihe Half Mile Down. „V 70 metroch sme nevedeli povedať, či je voda zelená s nádychom modrej, alebo modrá s nádychom zelenej. V 300 metroch už sme pre tú farbu nemali meno...čierno-modrá, modrá s tmavou šedou? Zvláštne bolo, že keď sa vytrácala modrá, nenahrádzala ju fialová, ktorá je na konci viditeľného spektra. Fialová akoby sa stratila už predtým. Posledný náznak modrej sa rozplynul do bezmennej šedej a napokon do absolútnej čiernej.“

Na základe Beebeho opisov potom maliarka Else Bostelmannová vytvorila nákresy živočíchov, ktoré sa bežným ľuďom javili ako mimozemské. Ich existenciu až oveľa neskôr potvrdili podmorské fotografie.

Aby mohli Beebe a Barton ponory financovať, dohodli sa s rozhlasovou spoločnosťou NBC, že budú z ponorky vysielať pre jej poslucháčov. V deň ponoru bolo síce počasie mimoriadne búrlivé, ale muži si povedali, že jednoducho musia ísť do toho. Hompáľali sa v hĺbke 600 metrov a desiatky minút komentovali dianie okolo seba. Keď program skončil, Beebe dal okamžite pokyn posádke lode, aby ich vytiahla. Nad hladinou ale panovali búrlivé poveternostné podmienky a plavidlo sa knísalo zo strany na stranu. Pohyby sa prenášali aj do lana a následne do ponorky. S jej posádkou to hádzalo tak silno, že keď sa muži napokon dostali na palubu lode, boli dobití, krvácali a Barton s morskou chorobou kľačal na kolenách a zvracal.

15. augusta 1934 dosiahli maximálnu hĺbku 923 metrov a rekord bol prekonaný až o 15 rokov neskôr. Prekonal ho Barton vo vylepšenom plavidle, dostal sa do hĺbky 1,4 kilometra. Pôvodná Bathysphere je dnes vystavená v Newyorskom akváriu na Coney Islande.