Niektoré telá boli vždy dobre viditeľné a slúžili doslova ako navigačné body pre živých horolezcov. Mnohé však boli až donedávna ukryté pod snehom v permafroste, ktorý nikdy nerozmŕzal. Zniesť mŕtvych do civilizácie býva zväčša príliš nebezpečné, v zradnom teréne, nízkych teplotách a riedkom vzduchu by sa tento úmysel mohol rovnať samovražde.

Najväčšiu snahu v znášaní tiel vyvíja Nepálska národná asociácia horských vodcov (NNMGA). Od roku 2008 ich dostala do nižších polôh zatiaľ desať, pričom tie najstaršie pochádzajú ešte zo 70-tych rokov. Členovia asociácie sú však čoraz rozhorčenejší, pretože na činnosť im prestávajú prispievať nielen nepálske úrady, ale ani vlády štátov, ktorých horolezci na Mount Evereste zahynuli.

Dostať telo zo svahu do civilizácie stojí v prepočte asi 70-tisíc eur. Nepálska vláda sa oficiálne zaviazala k finančnej pomoci, realita je však pochmúrnejšia. Peniaze síce prichádzajú, avšak pomalšie, než sa topí ľad.

Mŕtvoly sa začínajú objavovať aj v niektorých nižšie položených táboroch, ktoré sú častými miestami, kde horolezci naberajú sily alebo prečkávajú vrtochy počasia. Ľad sa topí a v táboroch sa zjavujú ruky, nohy i hlavy.

Odkedy sir Edmund Hillary a šerpa Tenzing Norgay v roku 1953 prvýkrát zdolali Mount Everest sa v ich stopách úspešne vydalo vyše štyritisíc ľudí. O úspechu sa dá hovoriť v prípade, že človek nielen vyjde na vrchol, ale sa aj dostane dolu. Nie všetci horolezci mali to šťastie. Často sa stane, že precenia svoje sily a v snahe postaviť sa na vrchol Mount Everestu si siahnu až na dno. Na zostup už potom nemajú energiu.

Šerpovia z NNMGA tvrdia, že zatiaľ najnáročnejšie bolo znášanie mŕtvoly z výšky 8700 metrov. Vážila 150 kilogramov a išlo o skutočne herkulovskú úlohu, ktorú sa podarilo splniť len s obrovským šťastím. Nepálski horskí vodcovia však považujú za svoju morálnu povinnosť zabezpečiť, aby sa mŕtvym dostalo riadneho pohrebného obradu. A tak neustávajú vo svojej činnosti, aj keď peniaze od úradov meškajú.