MENU
Menu
Znamja.

Techmag Rusi osvetlili Zem z vesmíru, noc chceli premeniť na deň

Pár hodín pred úsvitom v noci 4. februára 1993 osvetlilo Európu od západu na východ zvláštne svetlo. Malo priemer päť kilometrov a zhaslo súčasne s východom slnka kdesi v Bielorusku. Nešlo o žiadnych mimozemšťanov, ale o ruský projekt na osvetlenie Zeme z vesmíru.

Svetelný lúč vychádza z obrovského reflektora, ktorý na orbitu vypustila Federálna vesmírna agentúra Ruska koncom roku 1992 z kozmodrómu v Bajkonure. Satelit s názvom Znamja vznikol v rámci experimentu, ktorý mal za úlohu zistiť, či by bolo možné osvetľovať planétu v noci pomocou slnečného svetla odrazeného reflektorom z vesmíru. Celkom ako neposedný žiak, ktorý zrkadielkom svieti spolužiakom do očí.

S myšlienkou na využitie takýchto reflektorov prišiel už v roku 1929 nemecký fyzik Hermann Oberth, mal však diabolskejšie úmysly. Chcel stvoriť zbraň, ktorá by dokázala zapaľovať mestá či variť vodu v jazerách. Nacisti o jeho nápad spočiatku prejavili záujem, neskôr sa ale Hitler rozhodol, že mestá sa dajú ničiť aj barbarskejšie a jednoduchšie.

Na koncept sa prakticky zabudlo a na svetlo sveta ho znovu vytiahol až koncom 80. rokov sovietsky inžinier Vladimir Syromjantikov. Ten sa okrem iného preslávil aj tým, že vyvinul dokovací systém, ktorý umožnil americkým a sovietskym vesmírnym modulom spájať sa počas spoločných misií Apollo-Sojuz. Tento systém sa dodnes využíva na ISS. Okrem iného bol aj spoluautorom modulu Vostok, ktorý vyniesol do vesmíru Gagarina.

Syromjantikov sa zaujímal o takzvané solárne plachty, metódu pohonu vesmírnych modulov pomocou slnečného vyžarovania. Podobne ako plachetnica využíva vietor, mohla by sa počas cestovania vo vesmíre využívať energia zo Slnka. Solárne plachty musia byť obrovské, pretože len veľká plachta vie generovať dosť energie na pohon modulu značnou rýchlosťou. Plachta s rozmermi 800x800 metrov by napríklad dokázala dostať dvojtonový modul na Mars za 400 dní.

Vrchných predstaviteľov ZSSR však viac než medziplanetárne cestovanie v tom čase zaujímali pozemskejšie záležitosti, napríklad produktivita pracujúcich. A tak, aby v nich vyvolal záujem, Syromjantikov argumentoval, že solárne plachty by sa dali využiť na osvetľovanie miest a fariem, vďaka čomu by sa šetrila elektrina a zároveň by mohli ľudia pracovať dlhšie. Tiež by to pomohlo pri záchranných operáciách počas rôznych katastrof.

V októbri 1992 tak do kozmu vzlietla raketa Progress M-15 a vyniesla na orbitu satelit Znamja-2. Tri mesiace bol pripojený k vesmírnej stanici Mir a 4. februára sa odpojil a rozložil reflektor Mylar s priemerom 20 metrov. A fungovalo to. Svetelný lúč s priemerom päť kilometrov sa pohyboval rýchlosťou osem kilometrov za sekundu z juhu Francúzska cez Švajčiarsko, Nemecko, Česko a Poľsko až do Bieloruska. Na väčšine územia však bolo zamračené a málokto si úkaz všimol. Navyše bola svetelnosť nižšia než sa očakávalo: rovnala sa asi iba Mesiacu v splne.

Úspech projektu však vyústil do ďalšieho výskumu a vedci už premýšľali nad väčším reflektorom. Znamja-2,5 niesla väčší reflektor, ktorý mal mať vyššiu svietivosť (asi desaťkrát vyššiu než Mesiac v splne). Tiež mal byť schopný svietiť na jedno miesto niekoľko minút. Ak by bol funkčný, nasledoval by reflektor s priemerom 70 metrov a neskôr až 200 metrov. Rusi chceli jednoducho zmeniť noc na deň. Znamja-2,5 vo februári 1999 síce vzlietla, ale plachta sa zachytila o vesmírnu stanicu Mir a roztrhla sa. Rusko projekt definitívne opustilo a do dnešných čias už sa na čosi podobné žiaden štát neodvážil.