Nadávate občas na novinárov? Možno to už čoskoro bude úplne zbytočné. O prácu v redakciách sa čoraz nástojčivejšie hlásia algoritmy, ktoré dokážu vygenerovať celý článok.

Dielo softvéru
V polovici marca 2014 zasiahlo Kaliforniu zemetrasenie s intenzitou 4,7 stupňa magnitúdy. Nič svetoborné, poviete si. Máte pravdu. Viacerí ľudia z postihnutých oblastí otrasy zrejme sotva postrehli. A predsa sa udalosť zapísala do dejín. Nie však geológie, ale žurnalistiky. Tri minúty po otrasoch sa v internetovej verzii denníka Los Angeles Times objavila o nich krátka správa. Čo bolo na nej také výnimočné? Je to prvá správa o zemetrasení v dejinách, ktorú nepísal človek z mäsa a kostí, ale robot.

Ako to dokázal?
Ak si predstavujete kovovú obludu, ako ostošesť klepká článok na laptope, ste vedľa. Za všetko môže algoritmus, ktorý vytvoril novinár a programátor Ken Schwencke. Softvér získal vstupné informácie od dôveryhodného zdroja – organizácie US Geological Survey, ktorá monitoruje zemetrasenia. No a potom ich vložil do vopred vytvorenej vzorovej správy. Keď Schwencke pocítil záchvevy zeme, odbehol len k svojmu počítaču, kde ho čakala hotová správa. Stačilo ju len publikovať.

Aj na burze
Zemetrasenie zďaleka nie je jedinou témou, s ktorou sa roboti-žurnalisti úspešne pasujú. Do služby sa hlásia prakticky všade, kde sa pracuje s číslami. Časopis Forbes už dlhší čas využíva služby spoločnosti Narrative Science, ktorej algoritmus na základe zverejnených firemných výsledkov generuje kratšie on-line burzové komentáre. Stačí ho nakŕmiť štatistickými údajmi a v priebehu niekoľkých sekúnd vám inteligentný softvér prinesie čitateľný článo. Dodatočnou výhodou robota je schopnosť spracovať a porovnať obrovské množstvá dát zo súčasnosti aj z minulosti.

Pomocníci
Robonovinári navyše nemusia vytvárať články na okamžité publikovanie. Často sú len svojráznymi pomocníkmi. Los Angeles Times napríklad používa špeciálny softvér, ktorý na základe policajných hlásení generuje čitateľné správy z čiernej kroniky. Redaktor potom rozhodne, ktoré stoja za to, aby im venoval väčšiu pozornosť.

Podobne počas poslednej americkej prezidentskej kampane algoritmy mapovali diskusie a statusy na sociálnych sieťach a zisťovali, aké témy najviac rezonujú.

Stroj verzus človek
Kľúčovou otázkou pre nástup robonovinárov však znie: Dokážu sa kvalitou priblížiť ku skutočným reportérom? Odpoveď sa pokúsil nájsť Christer Clerwall z univerzity vo švédskom Karlstade, keď ničnetušiacim študentom žurnalistiky dal na porovnanie dva články – jeden písal softvér, druhý živý profesionál. Išlo o spravodajstvo zo športového zápasu, teda o oblasť žurnalistiky, kde sa algoritmy hlásia o slovo azda najvehementnejšie. Čo štúdia odhalila? Nič povzbudivé pre ľudí. Študenti vôbec nedokázali rozoznať, ktorý článok napísal stroj. A nielen to. Keď hodnotili texty podľa dvanástich rozličných kritérií, ako sú dôveryhodnosť, zaujímavosť, nasýtenosť informáciami a ďalšie, človek výraznejšie bodoval, len ak išlo o ľahkosť čítania textu. Inak sa robot reportérovi hravo vyrovnal, niekedy dokonca z porovnania vyšiel lepšie – napríklad v prípade objektivity.

Koniec žurnalistov?
Znamená to, že redaktor ako profesia by sa pomaly mala poberať do histórie? Veď robotický novinár je rýchlejší, lacnejší, nefrfle, nechodí na péenku či na dovolenku a je pripravený robiť dvadsaťštyri hodín denne.

Až také jednoduché to nie je. Softvér dokáže nahradiť človeka len pri textoch, ktoré narábajú so štatistikou a s číslami. Investigatívu zatiaľ nezvládne. Ani nenapíše fejtón či politický komentár. Podľa ďalších odborníkov, algoritmy novinárov odbremenia a tí budú môcť venovať viac času zložitejším témam.

Správy o nehodách
Nie je teda pravdepodobné, že algoritmus tak skoro uchmatne Pulitzerovu cenu. Aj keď treba počítať s tým, že softvér sa bude zdokonaľovať a postupne nachádzať širšie uplatnenie. Predstavte si napríklad auto vybavené GPS a prístrojom na informovanie o havárii. Odohrá sa nepríjemná cestná kolízia a zariadenie automaticky odošle základné informácie nielen záchranným službám, ale povedzme aj tlačovej agentúre, ktorá si túto službu zaplatí. Počítač so špeciálnym softvérom potom bleskovo vygeneruje správu a zostane už len publikovať ju. Samozrejme, aby sa takýto scenár naplnil, bude potrebné prekonať nielen technické prekážky, ale aj tie legislatívne – týkajúce sa zásahov do súkromia aj do ochrany osobných údajov. Žiadna z týchto prekážok však vo svojej podstate nie je neprekonateľná.

Nie je klik ako klik
Revolučné zmeny môžu nastať aj v online žurnalistike. Dokážete si predstaviť situáciu, keď dvaja ľudia kliknú na ten istý článok a otvorí sa im iný obsah? Nie je to až také sci-fi, ako sa môže zdať. Na internete doslova letia služby šité na mieru. Prehliadače, sociálne siete aj e-shopy sa predbiehajú v tom, kto získa o nás viac informácií. No a teraz si tento fakt dajme dokopy s nástupom automatizovaného spravodajstva. Aby sme ľahšie pochopili, ako by to mohlo fungovať, pomôžeme si dvoma vymyslenými zaregistrovanými používateľmi internetu, povedzme, že sa volajú Jožo a Fero. Zatiaľ čo prvý vyhľadáva správy zo šoubiznisu, navštevuje stránky pre dospelých a sťahuje si akčné filmy, druhý sa na sociálnych sieťach zapája do politických diskusií a zaujíma sa o novinky z medicíny. Obaja zhodou okolností kliknú na najnovšiu správu o Angeline Jolie. Algoritmus Janovi okrem základnej informácie vygeneruje aj zmienku o herečkinom sexuálnom úlete z mladosti, stručný prehľad jej najúspešnejších akčných filmov a k tomu nejakú klebetu o Bradovi Pittovi. Mišo sa zasa dozvie podrobnosti o Jolieovej filme o vojne v Bosne a jej preventívnej operácii prsníka. Dobré, nie?