MENU
Menu
zdroj: Public Domain
Takto prebiehalo vyzdvihovanie modulu s filmom.

Techmag Prvý šponážny satelit sa volal Corona vďačíme mu za veľa

Satelity už zmapovali každý štvorcový centimeter našej planéty. Ale ako ľudstvo dosiahlo takýto nevídaný úspech? Cesta k nemu bola tŕnistá a začala satelitom, ktorý má dnes akosi známo znejúce meno. Volal sa Corona.

V 50. rokoch sa na prieskumné a špionážne účely využívali špeciálne lietadlá schopné dosiahnuť výšku aj 18 kilometrov. Len pre porovnanie, bežné dopravné lietadlá sa dnes pohybujú v asi deviatich kilometroch, stíhačky v 50. rokoch lietali vo výške asi 13 kilometrov. Američania mali k dispozícii excelentné špionážne lietadlo U-2, lenže ZSSR mal zasa výkonné radary, ktoré vedeli zistiť prítomnosť cudzieho stroja aj vo výške 20 kilometrov. V lete 1957 došlo americké velenie k názoru, že potrebujú niečo modernejšie než lietadlá.

V októbri 1957 vypustili Sovieti do vesmíru družicu Sputnik a stali sa pomyselnými víťazmi vesmírnych pretekov. O osem týždňov neskôr sa stretli predstavitelia CIA a špeciálneho oddelenia amerických vzdušných síl, ktoré sa zaoberalo pokročilými výskumnými projektami, a rozhodli o postavení špionážneho satelitu Corona.

Ten disponoval špeciálnym fotoaparátom s objektívom dlhým 1,5 metra a niesol film s dĺžkou dva kilometre. Neskoršie modely mali pritom až 250-centimetrové objektívy a 4,5 kilometra dlhý film. Prvé prototypy mali namontovaný jeden fotoaparát, ale prakticky ihneď sa prešlo na dva fotoaparáty, aby bolo možné zhotovovať stereoskopické snímky. A neskôr sa pridal ešte jeden. Satelity vedeli najprv rozoznávať objekty s veľkosťou najmenej 17 metrov, postupom času sa však zdokonalili a dostali sa na úroveň 150 centimetrov. Lietali pomerne nízko, vo výške približne 160 kilometrov.

Stabilizovať fotoaparát tak, aby pri rýchlosti 28-tisíc kilometrov za hodinu vytváral ostré snímky, nebolo vôbec jednoduché. Na kalibrovanie sa využívala obrovská mriežka z betónových krížov v štáte Arizona. Krížov bolo 267 a rozprestierali sa na ploche 40 kilometrov štvorcových. Približne polovica ich existuje dodnes.

Najbizarnejší na satelitoch Corona bol spôsob, akým prenášali fotky späť na zem. Dnes si v ére digitálnych záberov ani nevieme poriadne predstaviť, čo museli inžinieri riešiť. Vyvinuli špeciálny modul s tepelnými štítmi, ktoré ochránili fotografický film počas vstupu do atmosféry. Vo výške 18 kilometrov sa štíty oddelili a na module sa otvorili padáky. Nesmel však spadnúť na zem, aby sa snímky náhodou nedostali do nesprávnych rúk. A tak ho ešte vo vzduchu zachytilo lietadlo. Keby spadol do mora, plával, avšak iba dva dni. Potom sa tesnenia rozpustili a modul sa potopil.

Tento proces ako vystrihnutý z hollywoodskeho film nie vždy fungoval. Raz napríklad spadol do vidieckej oblasti vo Venezuele blízko hraníc s Kolumbiou. Miestni ho rozobrali a z jednotlivých súčiastok si vyrobili náradie či hračky pre deti. Z padákových lán spravili postroje pre kone a fotky s nápismi „USA“ a „Prísne tajné“ sa objavili vo venezuelských novinách. Po tomto fiasku Američania prestali umiestňovať na fotky nápis „Prísne tajné“. Miesto toho sem dali nápisy v ôsmich jazykoch, ktoré sľubovali nálezcovi bohatú odmenu.

Satelity Corona lietali nad našou planétou v rokoch 1959 až 1972. Zozbierali 800-tisíc fotiek a ukázali Američanom napríklad sovietske raketové základne, ponorky, stíhačky a bombardéry, prítomnosť sovietskych rakiet v Egypte na ochranu Suezského prieplavu, čínske raketové základne, protiraketové obranné systémy v ZSSR a tak ďalej.

Projekt mal mimoriadny úspech a ostal v utajení až do roku 1995, keď dal prezident Bill Clinton pokyn na odtajnenie dokumentov.