Most cez Temžu mal v tých časoch všetky nedostatky stredovekých mostov. V prvom rade tu bola jeho šírka. Meral síce osem metrov, ale po stranách bolo obrovské množstvo najrôznejších stánkov a obchodíkov, takže pre dopravu ostávala len približne polovica šírky. Míňali sa na ňom vozy ťahané volmi, somármi i koňmi, z oboch strán sa valili ľudia. V najrušnejších časoch trvalo aj hodinu, kým sa človek dostal z jedného brehu na druhý.

Každému bolo jasné, že musí vzniknúť nová cesta cez rieku.

Snahy o podkopanie Temže existovali už v roku 1799, architekt Ralph Dodd ale zlyhal. Skupina konštruktérov z Cornishu o šesť rokov takisto neuspela. Baníci boli zvyknutí hĺbiť tunely v tvrdej skale a v mäkkej hline nasiaknutej vodou sa trápili. Napokon sa vyhlásilo, že podobný projekt je nemožné zrealizovať.

Brilantný francúzsky vedec Marc Brunel bol ale iného názoru. Počas revolúcie ušiel zo svojej domoviny a vo Veľkej Británii si vybudoval vynikajúcu povesť. Brunel tvrdil, že postaviť tunel pod Temžou je možné. O podobnom projekte už uvažoval, keď chcel ruského cára Alexandra I. presvedčiť, aby dal podkopať Nevu v Petrohrade. Cár ale odmietol a miesto toho nechal postaviť most.

Brunel opísal problémy, s ktorými sa borili cornishskí konštruktéri, a nechal vybudovať takzvaný tunelový štít. Išlo o konštrukciu, ktorá sa postupne tlačila na koniec tunela a bránila závalom. Štít pozostával z 36 komôr rozdelených do troch poschodí. Baníci otvorili vždy jednu komoru, vykopali požadované množstvo zeminy a zavreli ju. Postup opakovali vo všetkých komorách a keď boli hotoví, celý štít namáhavo posunuli dopredu.

Tunel pod Temžou.
Zdroj: Public Domain

Kopanie tak bolo bezpečné, ale veľmi pomalé. Hĺbili sa najviac štyri metre týždenne. Štít navyše nebránil prenikaniu špiny zvrchu do tunela. Voda v Temži bola mimoriadne znečistená a splašky špinili už tak dosť biedne vetrané prostredie. Mnohí baníci vrátane Brunela často trpeli bolesťami hlavy, hnačkami či dočasnou slepotou. A hoci čerpadlá pracovali dňom i nocou, občas zlyhali, a vtedy tunel zaliala voda, ktorá siahala mužom do pása i vyššie.

V roku 1827 narazili baníci dutinu v podloží, cez ktorú sa do tunela zúrivo drala voda. Sám Brunelov syn sa pomocou potápacieho zvona ponoril a pomocou vriec s hlinou puklinu uzavrel. O rok neskôr došlo k ďalšej nehode, pri ktorej zomrelo šesť mužov, a Brunelovi navyše došli peniaze. Zdalo sa, že tunel ostane nedokončený, ale Francúz nechal pre istotu jeho koniec pevne zamurovať.

O sedem rokov neskôr mal Brunel opäť dosť peňazí, aby mohli práce pokračovať. Nechal vybudovať dokonalejší štít a o šesť rokov neskôr sa baníci prekopali na druhý breh Temže. Písal sa rok 1841 a Londýn sa stal prvým mestom, ktoré malo tunel pod riekou. Išlo o konštruktérsky triumf, ale z finančného hľadiska bol projekt neúspešný. Stál viac než pol milióna libier, oveľa viac, než sa čakalo. Spočiatku sa doň dokonca ani nevošli vozy a bol určený len pre peších. Stal sa však turistickou atrakciou, ktorú ročne navštevovali dva milióny ľudí. Každý musel zaplatiť jednu pencu za prechod.

V roku 1865 kúpila tunel Východolondýnska železničná spoločnosť a upravila ho tak, aby cezeň mohli premávať vlaky. Neskôr sa stal súčasťou metra a bol v prevádzke do roku 1962.