Veľká časť plánovania vylodenia v Normandii sa točila okolo počasia. Koniec koncov, inváziu museli o 24 hodín odložiť práve kvôli rozbúrenému moru. Informácie o počasí boli také dôležité, že z meteorologických staníc sa posielali šifrovane.

V auguste 1941 sa Spojencom podarilo obsadiť množstvo meteorologických staníc v Grónsku a na Špicbergoch. Práve počasie nad súostrovím na severe Nórska vie aj dnes veľa napovedať o tom, ako sa bude vyvíjať počasie nad severným Atlantikom a kontinentálnou Európou. Vďaka staniciam na Špicbergoch vedeli Nemci monitorovať poveternostné podmienky, v akých smerovali spojenecké konvoje do severného Ruska.

Špicbergy ležia v Severnom ľadovom oceáne asi tisíc kilometrov od severného pólu. Najprv ich využívali veľrybári, neskôr sa tu ťažilo uhlie a keď sa vlády nad Nórskom chopili nacisti, prevzali kontrolu nad tunajšími ropnými poľami i meteorologickými stanicami. Po vstupe ZSSR do vojny v júni 1941 sa však Briti konečne mohli nadýchnuť a na tieto stanice zaútočili. Prakticky všetky sa im podarilo zlikvidovať alebo obsadiť a Nemci sa márne snažili nejakú na dlhšiu dobu založiť.

V septembri 1944 napokon založili svoju poslednú stanicu na jednom z najsevernejších a najodľahlejších špicbergských ostrovov: Nordaustlandet. Ponorka a malá zásobovacia loď tu vyložili jedenásť mužov s vybavením a zásobami a rýchlo sa vrátili do Nórska, aby ich nespozorovali spojenecké lode. Muži tu založili stanicu a dve dobre maskované obytné budovy.

Trvalo to síce pár mesiacov, ale v decembri mohli konečne spustiť hlavnú časť Operácie Haudegen. Päťkrát denne posielali šifrované správy o počasí nemeckému námornému veliteľstvu v nórskom Tromsø. Raz týždenne navyše vypúšťali vodíkom naplnený balón do výšky osemtisíc metrov, aby zozbierali údaje z vyšších vrstiev atmosféry. Zvyšok času strávili skúmaním ostrova. Vedúcim expedície bol doktor Wilhelm Dege, ktorý mal pod sebou najmä mladých mužov. Výprava si okrem iného dokázala postaviť saunu a vedela si zaobstarať aj kvalitnú a chutnú obživu. Muži na Nordaustlandete sa kŕmili sobím mäsom, o čom mohli ľudia v Nemecku krčiaci sa v tom čase v bombových krytoch len snívať. Siegfried Czapka mal v tom čase 18 rokov a pracoval ako rádiooperátor. Denníku Der Spiegel v roku 2010 povedal: „Bol to ohromný zážitok. Mali sme všetko okrem piva.“

Život za polárnym kruhom bol samozrejme ťažký. Teploty nestúpali nad bod mrazu, mužov často trápili snehové búrky aj nedostatok denného svetla. Hrozbou boli aj medvede. Chlap museli všade nosiť pušky. Okrem toho podstúpili náročný výcvik. Museli sa naučiť lyžovať, bežkovať, zliezať po útesoch, stavať iglu, variť, piecť, trhať zuby i liečiť strelné poranenia či dokonca amputovať omrzliny.

8. mája 1945 dostali Dege a jeho muži správu z Tromsa, že vojna skončila. Obdržali rozkaz, aby zničili výbušniny a tajné dokumenty a posielali správy o počasí bez šifrovania. Nasledovalo úplné rádiové ticho. Dege skúsil velenie kontaktovať, ale márne. Muži teda začali vysielať údaje o svojej polohe na rovnakých vlnových dĺžkach ako Spojenci, ale na Nordaustlandete sa nik neukázal. Zásoby mali ešte na dva roky, ale nechcelo sa im tráviť taký dlhý čas v zamrznutej pustatine. Báli sa o svoje rodiny v Nemecku, nevedeli, či sú vôbec ešte nažive. V zúfalstve teda začali vysielať na spojeneckých núdzových frekvenciách.

Koncom augusta sa konečne dočkali odpovede. Nórske úrady ich uistili, že vyšlú záchrannú loď niekedy začiatkom septembra. Skutočne sa tak stalo. Námorníci vystúpili na breh a spoločne s Nemcami usporiadali oslavu. Následne sa Dege oficiálne vzdal. Štyri mesiace potom, ako v Európe skončila druhá svetová vojna.

Nemcov odviezli do Tromsa, kde sa stali vojnovými zajatcami, ale len na tri mesiace. V decembri ich pustili domov. Niektorých do Západného Nemecka, iných do Východného. Už nikdy sa všetci nestreli. Až o 60 rokov neskôr sa dvom z nich podarilo opäť spoločne pozrieť na Nordaustlandet. Wilhelm Dege zomrel 21. decembra 1979.